Som Eva a som zo západu. Do tímu teda prinášam rovnováhu – geografickú aj jazykovú; to aby sa nepovedalo, že Kumran – to sú samí východniari. (Čiže keď rozprávam, dávam prízvuk na prvú slabiku a hovorím, že „som vonku“, a nie „von“ J) Žijem v dedinke Obyce pri Zlatých Moravciach, kde mám svoju „základňu“, teda môj bytík, z ktorého pracujem, odchádzam na cesty a opäť sa doň zase vraciam. Pre Kumran robím externe jazykové korektúry.
Moja cesta ku knihám sa začala asi nejakým pekným leporelom v útlom detstve, na ktoré si však už nespomínam. Čo si však dobre pamätám, je Majka Tárajka od Márie Ďuríčkovej, ktorú som ako dieťa prečítala nespočetne ráz a bola mojou najobľúbenejšou knihou. A tak som neskôr nejakým „dopatrením“ (opak „nedopatrenia“) vyštudovala slovenčinu. Po krátkej zastávke za katedrou som zanechala dráhu pedagogičky a zlákalo ma hlavné mesto so svojimi možnosťami. Inými slovami, Boh ma pozval prvý (nie posledný) raz v mojom pracovnom živote vykročiť na vodu. Prišla som do Bratislavy bez akejkoľvek istoty práce, iba s túžbou pracovať vo vydavateľstve. Hneď prvé, do ktorého som zavítala so žiadosťou, ma zamestnalo. Boh je verný! Strávila som tam krásnych skoro sedem rokov a veľa som sa naučila o práci redaktorky.
Časom sa však stále intenzívnejšie vynárala túžba vrátiť sa domov, kde som mala svoje zázemie: rodinné, priateľské aj duchovné. Chcela som byť pri svojom spoločenstve, ktoré pre mňa znamená blízkych ľudí, čo sú mi ako rodina – spolu sa modlíme, delíme o svoje radosti aj bolesti a slúžime iným. Patrím k tým, ktorí naše spoločenstvo Christian pred vyše 16 rokmi zakladali, prežila som v ňom krásne aj krušné časy a nesiem si ho v srdci ako svoje dieťa. A tak keď prišiel čas, vrátila som sa domov a začala sa nová etapa aj v pracovnom živote – druhý veľký krok na vodu: stala som sa SZČO bez istoty, že budem mať dostatok práce, aby som prežila. A tu sa už začína môj príbeh s Kumranom…
Raz uprostred veľkej krízy, keď sa mi míňali financie a nemala som zákazky, som po jednej modlitbe poslala ponuku na spoluprácu do Kumranu. Na druhý deň sa mi ozval Števko T., že to so mnou chcú skúsiť, a ak sa osvedčím, ideme do spolupráce, lebo práve na túto pozíciu hľadajú človeka. Boh je verný a lepší, ako si myslíme! Začali sme spolupracovať profesionálne, ale cez gmailové četové okienka sa pomaly budovali aj moje virtuálne priateľstvá s ľuďmi z Kumranu. Zistili sme, že sme jedna krvná skupina ľudsky aj duchovne, a hoci sa vidíme raz, maximálne dvakrát do roka, táto partička je mi veľmi blízka.
Preto som dlho nerozlišovala, s kým chcem pokračovať v spolupráci, keď som po pár rokoch stála pred ďalším rozhodnutím a novým krokom na vodu: čiastočne zanechať prácu jazykovej redaktorky. Boh ma pozval do novej služby – podieľam sa na organizácii a zastrešení seminárov Otcovo srdce, ktoré na Slovensku vedú dva tímy z Anglicka spolu so slovenskými služobníkmi. Zjavovať ľuďom srdce nebeského Otca akýmkoľvek spôsobom je pre mňa „life message“ a najväčšia túžba môjho života, a preto som tomu podriadila aj svoje pracovné nastavenie. Musela som sa rozlúčiť s ostatnými klientmi a vydavateľmi, hoci si ich všetkých veľmi vážim a mnohí sú mi priateľmi.
A tak teraz ako jazyková redaktorka pokračujem už len s partičkou z Kumranu. Mám rada četové debaty s Evkou Š., keď riešime problémové javy v texte, empaticky vypočujem a povzbudím Števka vždy, keď v celej knihe vypadne kurzíva a musí prerábať grafiku, a trpezlivo čakám, kedy mi Maťo urobí úhradu faktúry na môj účet.
Keď ich miluješ, nie je čo riešiť 🙂
Kumran je pre mňa jeden veľký Boží dar!
