HomeBlogyRozhovor s Maxom Lucadom, autorom knihy Nikdy nie si sám

Rozhovor s Maxom Lucadom, autorom knihy Nikdy nie si sám

Autor

Dátum

Kategória

Ako ste zvládali rok 2020, ktorý bol poznačený neistotou, spoločenskými nepokojmi a izoláciou?

Rok 2020 priniesol jeden úder za druhým. Najprv to bola pandémia, potom výrazný ekonomický prepad, ďalej silné rasové napätie a na záver politický boxerský súboj, ktorého účastníci si očividne nevážili jeden druhého. Bolo to náročné obdobie pre celý svet, pre každého človeka. Musím povedať, že sa mám prekvapivo dobre. Uvedomujem si obrovskú hodnotu evanjelia a prežil som akýsi príliv energie, akoby som bol stvorený práve pre toto obdobie. S nadšením ľuďom hovorím, že je tu dobrý Boh, ktorý sa o nás stará a prevedie nás týmto obdobím. Snažím sa prinášať svetlo nádeje.

Vaše knihy pomáhajú ľuďom vyrovnať sa s turbulentnými obdobiami života. Zároveň ste veľmi plodný autor, ktorý má na konte desiatky kníh. Čo vás vôbec priviedlo k písaniu?

Vždy som rád písal. Po búrlivom období dospievania som sa obrátil a rozhodol sa ísť študovať teológiu. Tam sme museli písať veľa seminárnych prác a ja som si uvedomil, že práca so slovami ma veľmi baví. A dokonca aj vyučujúci ma v tom povzbudzovali. Prvú knihu som sa pokúsil vydať asi tri alebo štyri roky po ukončení štúdia. Rukopis som poslal do pätnástich vydavateľstiev, z ktorých štrnásť ju odmietlo. Pätnáste však povedalo áno a odvtedy som takmer každý rok vydal jednu knihu.

Podľa čoho si vyberáte témy, ktorým sa venujete vo svojich knihách?

Ešte stále pôsobím ako pastor, hoci prakticky som na dôchodku. Kazateľská služba mi umožňuje rozprávať sa s ľuďmi, počúvať ich, vidieť, čím žijú. Ústrednou témou knihy je osamelosť. To, že ľudia sa často cítia osamelo a izolovane, som si všimol už dávno pred epidémiou. Premýšľal som o tom, čo by som im ako pastor mohol povedať, aby sa usilovali budovať vzťah so Stvoriteľom, aj keď okolo seba nikoho nemajú.

Ako si užívate dôchodok? Hráte golf ako typický americký dôchodca alebo skáčete z lietadla?

Plávam so žralokmi (smiech). Pred odchodom do dôchodku som bol príliš zaneprázdnený, teraz som už iba zaneprázdnený. Ale cítim sa dobre, myslím, že to zvládam. Každoročne napíšem jednu knihu pre dospelých a minimálne jednu pre deti, kážem asi dvadsať víkendov v roku a okrem toho štyri až päťkrát týždenne vysielam online kázne. Hrávam aj golf, ale nie som veľmi dobrý hráč. V nebi sa to možno konečne naučím.

Ľudia zápasili s pocitmi izolácie už pred covidom. Ako do toho zasiahol covid?

Existuje mnoho teórií, prečo sme takí osamelí. Ja sa nemôžem zbaviť pocitu, že sme to zapríčinili tým, že sme si vybudovali svet, v ktorom sa dá prežiť virtuálne: všetko si zariadite cez mobil alebo počítač. Nechcem tým povedať, že som proti využívaniu technológií; naopak, som vďačný za všetky výhody, ktoré nám v tejto covidovej dobe poskytujú. Na druhej strane sa však uzatvárame do vlastnej ulity a nie sme vystavovaní situáciám, v ktorých musíme s inými komunikovať zoči-voči. Osobný kontakt a dotyky však potrebujeme, pretože tak sme boli stvorení. Ale vo svete, kde nie sme nútení spolu komunikovať – napríklad v lietadle si dáte do uší slúchadlá a za celý let s nikým neprehovoríte ani slovo – a kde sa pre komunikáciu musíme vedome rozhodnúť, mnohí radšej zostávajú v bezpečí svojich ulít. Stretávam sa aj s tým, že ľudia sa vyhýbajú už i očnému kontaktu, akoby sa mohli nakaziť pohľadom. Žijeme vo veľmi čudnej dobe. A ako to na nás vplýva? Stúpajú počty samovrážd, často aj medzi mladými ľuďmi.

Zažili ste vy niekedy osobne pocit osamelosti a izolácie?

Hovorí sa, že byť lídrom znamená byť osamelým človekom. Za dvadsať rokov služby hlavného pastora som zažíval osamelosť, ktorá súvisí s tým, že nesiete konečnú zodpovednosť za rozhodnutia. A hoci som mal okolo seba priateľov, boli dni, keď som sa cítil veľmi sám, pretože to bremeno rozhodovania bolo na mojich pleciach. O to náročnejšie to majú ľudia, ktorí stoja na čele veľkých firiem či dokonca štátov.

Odmalička som mal pocit, že dokážem vnímať Kristovu prítomnosť. Nedokážem to vysvetliť, je to skrátka nadprirodzená vec. V knihe Nikdy nie si sám som po prvý raz verejne opísal skúsenosť so sexuálnym zneužívaním, ktoré som zažil ako dvanásťročný chlapec zo strany dospelého muža. Nikdy v živote som sa necítil taký opustený ako vtedy. Do tejto situácie však vstúpil Ježiš a počas súkromnej Večere Pánovej, ktorú som sám slávil u nás v kuchyni v pyžame, so zemiakmi a mliekom, ma uzdravil z niečoho, čo ma mohlo poznačiť na celý život.

(Celý príbeh nájdete v knihe Nikdy nie si sám)

Čo nám hovorí Ježišov život o osamelosti?

Ježišov život nás v prvom rade učí, že Boh vie, ako sa cítime. Ježiš strávil v samote 40 dní, keď bol pokúšaný, a noc pred umučením jeho najbližší zaspali, kým on sa v úzkosti modlil. Ďalej vidíme, že Ježiš prichádza k ľuďom, ktorí sú osamelí, napríklad k žene pri studni alebo k Zachejovi. Keď niekto skepticky poznamená, že tie príbehy sa odohrali pred dvetisíc rokmi, vždy im odpoviem: „Daj Kristovi šancu. On je nadprirodzená osoba a aj dnes koná vo svete prostredníctvom Ducha Svätého.

Ako by dnes cirkev mala pomáhať ľuďom a podporovať ich?

Potrebujeme stáť pri sebe a byť si oporou. Nedávno sme s manželkou prechádzali okolo obrovského slnečnicového poľa. Všetky žlté hlavy boli otočené k slnku. Jednému z nás napadla otázka: „Akým smerom sú otočené, keď je zamračené?“ Žijeme v dobe, keď si človek môže všetko „vygúgliť“, a tak sme na internete našli článok, v ktorom sa písalo – nech mi to botanici odpustia, ak je to výmysel –, že keď je zamračené, slnečnice sa natočia jedna k druhej a silu čerpajú zo slnečnej energie, ktorá ja uložená v susedných rastlinách. Možno je to hlúposť, ale môžeme si z toho vziať dôležité ponaučenie: žijeme v období, keď nám nad hlavami visia sivé mračná; neotáčajme sa jeden druhému chrbtom, ale pozerajme si do tváre, všímajme si, čo prežívajú ľudia okolo nás a ako sa majú. Čerpajme energiu navzájom jeden od druhého.

Minulý týždeň moja manželka pripravila „covidové balíčky“ pre našich susedov, do ktorých dala rôzne milé drobnosti, ako pukance, niečo sladké a pod. Na našej ulici je dvanásť domov. Zastavili sme sa pri každom, balíček zavesili na kľučku, zazvonili a z diaľky susedom vysvetlili, že sme im priniesli malý darček. Veľmi ich to potešilo, ale myslím, že my sme boli ešte šťastnejší ako oni. A myslím, že práve to by sme mali robiť v týchto dňoch. Pozvime Pána, aby ľudí okolo nás povzbudil aj cez našu jednoduchú otázku: „Ako sa máš? Si v pohode?“

Čo by ste poradili ľuďom, ktorí zápasia s osamelosťou?

Napadli mi tri veci. Po prvé, buďte otvorení na to, že život sa môže zlepšiť. Uverte tomu, že hoci dnes je to ťažké, zajtra to môže byť lepšie. Po druhé, otvorte sa Bohu. Jednoduchými slovami mu opíšte, čo prežívate. On si nepotrpí na kvetnaté modlitby, stačí byť pred ním úprimný. A do tretice, otvorte si Bibliu. Čítajte si evanjeliá a pýtajte sa Ježiša, čo vám chce povedať jednotlivými príbehmi.

Celý rozhovor s Maxom Lucadom v angličtine si môžete vypočuť TU

Zuzana Vengliková
Volám sa Zuzka. Študovala som učiteľstvo angličtiny a estetiky, ale už takmer desať rokov sa venujem prekladateľstvu. Rada pracujem so slovami a na tomto blogu budem písať o všetkom možnom, čo súvisí s knihami, ktoré prekladám, s čítaním či s knihami samotnými. Milujem pohyb a teší ma, keď sa mi darí rozhýbať aj iných. S manželom bývame v malebnom podtatranskom mestečku Spišská Belá.

Najčítanejšie články