Vydanie nového románu od Francine Riversovej Sen jednej dcéry je už za rohom. Jeho hlavná téma – vzťah matky a dcéry sa už v prvom diele série Nádej jednej matky silno dotkla mnohých z vás. Poprosili sme preto dcéru, mamu a našu priateľku Aničku Dobruckú, aby nám napísala pár slov o tom, ako vníma svoju mamu po tom, ako sa ňou sama stala.
Opakujem, čo vidím, po mame a tatovi
Ten, kto sa stane rodičom, si veľmi rýchlo uvedomí, že jeho hudobný repertoár sa zúži len na detské pesničky. Niektoré sú otravné a vkuse vám chodia po rozume, no iné majú aj niečo do seba. Prednedávnom som natrafila na jednu, v ktorej sa spieva: „Keď raz budem dospelá, budem ako vy, opakujem, čo vidím, po mame, tatovi.“ Ak bolo autorovým cieľom prehovoriť do duše rodiča, tak sa mu to v mojom prípade podarilo, pretože táto veta pre mňa v istom zmysle znie desivo. Tí dvaja malí ľudia, ktorí ma každý deň pozorujú od rána do večera, nech som v akejkoľvek nálade a rozpoložení, po mne budú opakovať všetko. Aj to dobré aj zlé. Je to jednoducho tak – spolu s manželom sme ich prvými vzormi. Keď budem jesť veľa zeleniny, aj oni budú (hoci nie vždy to tak vyzerá :)). Keď budem na nich kričať, aj oni budú na mňa aj na seba navzájom kričať. Keď ma uvidia modliť sa, budú sa chcieť ku mne pridať. Všetko nasávajú.
Veľa vzorcov správania mám od mamy
Veľa vzorcov správania, zvykov, spôsob života a zmýšľania, ktoré im odovzdávam, mám od mamy. A tá to má zase od svojej mamy. Sú do nás hlboko vpísané, niektoré odovzdávame s radosťou, iných sa nevieme zbaviť a stojí nás veľa úsilia naučiť sa fungovať inak, lepšie. Hoci sú moje deti ešte malé, sú už veľmi vnímavé, a ja viem, že mojou úlohou je vpísať do nich to najlepšie. Pred rovnakou úlohou stála aj moja mama pred viac ako tridsiatimi rokmi.
Každý, kto pozná moju mamu vie, že je to skvelý človek, dobrá a ochotná duša, ktorá neodmietne pomoc nikomu; menšieho egoistu nepoznám. Je to inteligentná a vynikajúca učiteľka, študenti si jej hodiny pochvaľujú. Doma sme vždy mávali veľa návštev, ľudia sa u nás cítia dobre. Mama sa vždy vedela porozprávať s kýmkoľvek: s osamelou susedou, s nepríjemným známym, ktorého už opustili ostatní priatelia, so Svedkami Jehovovými, ktorí po dedine rozdávali časopisy, s Rómami, ktorí na Vianoce zazvonili pri dverách a spievali koledy – náš dom bol vždy miestom prijatia. Mama našla na každom človeku niečo pozitívne, mala ku každému úctu. Nikdy pred nami nikoho nezhadzovala. Peniaze pre ňu neboli dôležité, ani veľký majetok; vychovala nás v skromnosti a ukazovala nám, že najdôležitejšie je držať sa Boha a budovať dobré vzťahy so všetkými ľuďmi okolo. A to chcem odovzdať svojim deťom aj ja.
Často sa s nami modlievala. Každý večer sme sa modlili za ľudí, ktorí potrebovali pomoc a ďakovali sme za úplne jednoduché každodenné veci. Neraz som ju našla kľačať na zemi s ružencom v ruke a vedela som, že sa modlí za nás, svoje deti. Modlievala sa aj spolu s otcom a už ako malé dievča som si hovorila, že sa raz tiež chcem takto modliť so svojím manželom. Veľmi sa tešila, keď sme si so sestrami našli spoločenstvo mladých a vo všetkých aktivitách s tým spojenými nás podporovala. Raz som sa jej spýtala, čo jej robí v živote najväčšiu radosť. Odpovedala, že pravidelná spoveď všetkých členov našej rodiny. Učila nás, že Boh nás má rád, že sa o nás stará a počuje naše modlitby. A to sa snažím ukazovať svojim deťom aj ja.
Povedať „nie“ nie je jednoduché
V kútiku duše som vždy chcela byť ako ona: všetko stíhať, všetko zvládať, výborne navariť, napiecť, zorganizovať, vybaviť, vyriešiť, nevzdávať sa, obetovať sa, zaprieť sa… Mamka však často funguje na úkor spánku a nevie oddychovať. Slovo „nie“ u nej takmer neexistuje. Doteraz je pre mňa veľmi vzácne, keď si ku mne sadne a porozprávame sa, pretože vzápätí už vstáva s tým, že treba niečo robiť, niekde ísť. Podobné správanie badám aj u seba – keď sa hrám s deťmi, dlho pri nich nevydržím a už utekám upratovať, prať… A povedať „nie“ nie je jednoduché ani pre mňa, najmä keď viem, že nejakú potrebnú službu či aktivitu nemá kto urobiť. Manžel mi však často hovorí, že toho mám na hlave veľa, a potom mojou únavou a uponáhľanosťou trpí celá rodina. Je veľmi ťažké nájsť v tom rovnováhu, ale chcem sa učiť, ako byť mamou, čo vie oddychovať, povedať aj „nie“ a venovať deťom dostatok pozornosti.
Mamka vždy zastávala názor, že muž a žena majú v domácnosti rozdelené úlohy. Sú činnosti, ktoré robí len žena, a ktoré len muž. Sčasti s tým súhlasím – keď sa niečo napríklad pokazí, nebudem to opravovať ja, keďže technické záležitosti sú pre mňa španielska dedina. No myslím si, že k chodu domácnosti by mali prispievať obaja a nemalo by byť všetko len na maminých pleciach.
Chápem, že spoločnosť bola pred pár desaťročiami nastavená inak, a že takéto rozdelenie úloh si mama priniesla aj zo svojej rodiny, kde sa otec staral o pole, gazdovstvo, domáce zvieratá a mama prirodzene zastrešila práce v domácnosti. Doba však pokročila, a hoci sme bývali v dome, chovali pár domácich zvierat a čosi sme aj pestovali, stále si myslím, že mohla ocka doma zapájať viac. Našťastie s manželom zdieľame rovnaký názor, a tak naše deti môžu vidieť ocka s vysávačom, ocka nakupujúceho, ocka, ktorý si žehlí košeľu. V prvých rokoch manželstva som veľmi bojovala s tým, že by mi nemal pomáhať v domácnosti – čo som to za ženu, ktorá nezvláda všetko tak, ako jej mama? Som vďačná svojmu manželovi, že ma naučil dovoliť mu pomôcť mi.
Mami, som ti vďačná
Na cestu rodičovstva som vykročila len pred pár rokmi, no už teraz viem, že je to makačka. Mamka vychovala štyri deti, ktoré už žijú svoj vlastný život, a myslím, že odviedla kus výbornej práce. A hoci je pár vecí, ktoré by som chcela robiť inak, stále je omnoho viac tých, ktoré ma inšpirovali a motivujú ma byť takou dobrou mamou, ako je ona. Túžim po tom, aby moje deti raz podľa môjho vzoru (a v skutočnosti podľa jej vzoru), viedli svoje deti po dobrých cestách.
Mami, som ti vďačná za tvoju obetu, za čas a lásku, že ti na nás záleží a že sa k tebe môžeme vrátiť, nech by sa dialo čokoľvek. Som vďačná aj svojim deťom, že mi pomáhajú lepšie pochopiť, čím si si kedysi dávno prechádzala pri našej výchove.
A v neposlednom rade som vďačná aj detským pesničkám, že nie sú len otravné, ale robia aj osvetu :).
Anna Dobrucká
