Opäť je tu jeseň a prešli už dva roky od vzniku zápisníka Kráčanie s Bohom. Keď som ho tvorila, neplánovala som robiť ďalšie pokračovanie. S údivom som však sledovala, s akou odozvou sa stretol. Keď som naživo videla vaše krásne recenzie a zdieľania, keď na mňa vykúkal z rúk toľkých ľudí, rozhodla som sa mu zhotoviť nasledovníka. A tak vznikol zápisník Na ceste.
Ticho nevypočutých modlitieb
Po vytvorení prvého zápisníka som sa dostala do hlbokej demotivačnej krízy viery. Nikdy som neuvažovala o tom, že by som sa viery vzdala, no začala som nanovo hľadať odpovede, ktoré neprichádzali a neprichádzajú. (Spoiler alert 🙂 som stále tu, hlásim sa ako milované Božie dieťa a vieru mám z Božej milosti zachovanú.) Prechádzala som si však tichom nevypočutých modlitieb, zažila som, že modlitba nie je vždy prúd radostných hlbokých emócií. Príbehy ľudí, za ktorých som sa modlila, sa naoko zhoršovali. Nanovo som zakúsila, že modlitba nie je automatom, do ktorého hodíš mince a vypľuje ti okamžitý výsledok.
Zistila som, že moje plány majú iné načasovanie a možno aj iný výsledok, ako Božie plány v jeho obrovskom príbehu (uf, a teraz to ešte prijať)… Spytovala som si svedomie a narazila na mnohé svoje chyby, za ktoré som sa hanbila. Hľadala som, čo s nimi mám robiť. Uprostred toho prichádzali podnety na nový zápisník. Verím, že nemuselo byť na škodu nachádzať sa v takomto zmätku na začiatku jeho tvorby. Dovoľujem si pevne dúfať, že Duch Svätý tvoril z toho, čom som mala.
Zápisník nás láskavo volá domov
Vždy, keď sa ma pýtali, aký bude nový zápisník, odpovedala som: ,,Podobný, ale iný.” Hlavný rozdiel je v tom, že prvý zápisník bol prepísanou kópiou môjho vlastného zápisníka. Doslova som prekreslila strany, ktoré som písala. Ten prvý som si preto ja sama nevypĺňala. Pri zápisníku Na ceste bol postup opačný. Akýmsi výskumom a hľadaním som zostavila zápisník, ktorý si aj sama plánujem vyplniť. Prečo? Pretože zápisník, tak ako aj ja, hľadá cestu domov k Otcovi. On mňa láskavo volá domov.
Nanovo objavuje poklady Cirkvi
Mojím cieľom bolo napísať ho veľmi autenticky a reálne. Bez prikrášľovania. Modlitba ani viera nie je prechádzka ružovou záhradou. Zápisník hovorí, že život kresťana nekončí nedeľnou omšou v kostole, ani nehasne, keď prídu ťažkosti. Nanovo som objavovala poklady Cirkvi, ktorými budovali vzťah s Bohom svätí a ktorí už šťastne vystúpili na vrchol. Dala som si predsavzatie, že sa nanovo vydám po ceste ruženca, svätej omše, Božieho milosrdenstva. Objavím hĺbku pútí, žalmov a pozriem sa, ako sa na ťažkosti pozerali svätí modlitební bojovníci. A že ich skúsim predstaviť nanovo aj vám.
Zobrala som si príklad z historických i dnešných mudrcov v mojom okolí, ktorých každé ráno vidím vychádzať z izby s Breviárom a ružencom v ruke. Tých, ktorí sa na celé roky odobrali na púšť modliť sa žalmy a vrátili sa s aktuálnymi odpoveďami pre moderný svet. Obdivovala som ľudí, ktorí pokorne hľadali odpovede a kráčali ďalej aj bez nich.
Zápisník Na ceste je dielom mnohých
Zápisník Na ceste je dielom mnohých. Oslovila som medzi mojimi drahými priateľmi odborníkov na jednotlivé oblasti. Hľadali pri rôznych typoch modlitby odpovede na dve otázky: Ako a prečo sa tak vlastne modlíme? Nedávno som mala možnosť robiť zdravotníčku na Godzone ženskej konferencii. Jej témou bola ,,Krajina”. Hovorilo sa na nej, že počas života si budujeme okolo seba krajinu, tvoríme si v nej vzťahy a priateľstvá. Keď som tvorila zápisník, s veľkou vďakou som si uvedomila, že mám okolo seba rozsiahlu krajinu. Mám v nej kňazov, ktorým som mohla dať zápisník prečítať a skontrolovať. Michal, kňaz, ktorého kázne ma vždy veľmi oslovovali, mi napísal bombový odstavec o tom, prečo je Svätá omša ako ľadovec :).
Mám vo svojej krajine fotografov Jozueho, Cepa a mnohých ďalších, ktorí mi poposielali obdivuhodné fotky. (Ozaj, pre zaujímavosť, na tapete je prekreslená Jozueho fotka Dolomitov.) Mám v nej svojho umeleckého parťáka Daniela, veľmi sa teším, že aj on prispel do denníka svojimi prekrásnymi kresbami. Vierka mi sformulovala, ako prežíva a vysvetľuje modlitbu tancom. Kamarát kapucín mi zas prezradil, čím je preňho púť. Nika ma pri dlhom brainstormingu na brehu Dunaja inšpirovala, keď som zrazu pri tvorbe uviazla. Keď som chcela vysvetliť, o čom je Taizé, napísala som kamarátke, ktorá tam trávi dlhé mesiace ako dobrovoľníčka. Dokonca mi neuveriteľne odpísali aj bratia z Taizé, ktorí dovolili použiť pieseň v zápisníku a žehnali tomuto dielu.
Keď som mala úplný chaos v tom, ako sa správne modlí breviár a prečo vlastne, napísala som nášmu Mišovi, odborníkovi na otázky kultúry, teológie a poskytol mi veľmi cenné opravy a rady. V príbehu o kňazovi F. Blachnickom som konzultovala jeho životopis s kamarátkou, ktorá bola na jeho príhovor uzdravená. Klára s Jankou dlhé hodiny na túre počúvali a – Bohu vďaka – komentovali moje plány a úvahy o obsahu zápisníka. Partia na našej dievčenskej animátorskej izbe obohatila zápisník minimálne o desať strán. Takto by som mohla spomínať mnohých priateľov, s ktorými som sa náhodou – nenáhodou dala do reči a boli ochotní vymýšľať so mnou. Samozrejme by nevznikol bez šikovných kumranistov, ktorí v prvom rade umožnili jeho výrobu.
Je v ňom mnoho príbehov
Do zápisníka som dala mnohé príbehy, s ktorými som sa za posledné dva roky stretla, tak ako aj príbeh blahoslaveného Róma Zefirína. Som vďačná, že mi pri jeho príbehu kapela F6 dovolila použiť rómsku pieseň, ktorú som sa sama naučila na detskom tábore toto leto a taká bola skvelá, že som ju musela použiť! Uf, je toľko veľa príbehov, ako sa tam jednotlivé strany dostali a ja ich sem ani nezvládnem napísať. Denník sa dá asi opísať len ako Na ceste – domov k Otcovi.
