Keby sa vás niekto opýtal, čo považujete za hlavnú príčinu úpadku duchovného života súčasnej spoločnosti, čo by ste povedali? Vinili by ste za to ateizmus, sekularizmus, liberalizmus či iný -izmus? Skúsení Ježišovi nasledovníci vidia príčinu celkom inde. Pre nich je jednoznačným vinníkom zhon. Človek, ktorý sa stále kamsi náhli a kĺže iba po povrchu, totiž nie je schopný emočne zdravého prežívania a už vôbec nie akéhokoľvek duchovného života. Potrebujeme povedať neúprosné nie zhonu.
„Všetky najvýznamnejšie tradície múdrosti, či už náboženské alebo sekulárne, východné alebo západné, kresťanské či nekresťanské, sa zhodujú na jednom,“ píše autor knihy, mladý americký pastor John Mark Comer. „Ak existuje návod na šťastný život, je vcelku jednoduchý – žiť v prítomnom okamihu.“
To sa síce ľahko povie, ale ako to žiť? Takému pastorovi sa to ľahko píše… Nuž, pravda je taká, že Comerova cesta k pomalšiemu životu, v ktorom sa človek dokáže sústrediť na prítomný okamih, na Boha, na druhých a na vlastnú dušu, nebola ľahká. Prežil si vlastný „pád na hubu“, keď si uvedomil, že zaneprázdnenosť a uponáhľanosť ničia jeho vzťahy i jeho samého.
Ako povedať neúprosné nie zhonu?
V novinke s predhovorom Johna Ortberga autor riešenie nachádza v Ježišovej pozvánke vziať na seba jeho príjemné jarmo (znie to dosť paradoxne, však?). V Ježišovom jarme (staroveký pojem pre životný štýl rabína) identifikoval štyri „duchovné disciplíny“, alebo ak chcete návyky, ktoré dodržiaval aj sám Ježiš: ticho a samotu, sabat, jednoduchosť a spomalenie.
Jednotlivé kapitoly knihy sa zaberajú každým z týchto návykov a rozoberajú ho na drobné – na konkrétne kroky, ako si tieto návyky osvojiť a zjednodušiť si nimi život. Text je popretkávaný zaujímavými a občas šokujúcimi zisteniami vedcov o tom, aký dopad má na nás náš uponáhľaný životný štýl. Napríklad vedeli ste, že za poslednú dekádu sa náš interval pozornosti skrátil na úbohých osem sekúnd, čo je ešte o sekundu menej ako v prípade akváriovej rybičky?
Sabat nás učí šťastiu
Mňa najviac oslovila kapitola o sabate. Uvedomila som si, že ísť v nedeľu do kostola a nepracovať pre môjho zamestnávateľa ešte neznamená, že praktizujem sabat. Autor mi otvoril celkom nový obzor prežívania sabatu ako dňa odpočinku a oslavy Boha. Spôsob, akým prežíva sabat so svojou rodinou, ma nadchol. Veď kto by nechcel, ako hovorí Comer: „mať každý týždeň Vianoce – ale bez stresu?“ Ale sabat nie je iba o odpočinku, ale aj o vzbure proti „zhubnej nespokojnosti“ dnešnej spoločnosti, ktorá nás núti drieť a naháňať sa za vidinou šťastia v podobe ďalšieho oblečenia, ďalších zážitkov, ďalších pečiatok v pase… Sabat nás učí, že k šťastiu nám stačí náš obyčajný život, a tým mení aj zvyšných šesť dní týždňa. Sabat je vlastne spôsob bytia.
A mimochodom, ako je možné, že je Ježišovo jarmo „príjemné“? Vďaka spôsobu, akým sa s ním kráča: „Po Ježišovom boku. S ľahkosťou. Ako dva voly na poli zapriahnuté plece pri pleci, pričom on nesie celé bremeno sám. A kráča sa jeho tempom. Pomaly, bez zhonu, vo vedomí prítomného okamihu, s láskou, radosťou a pokojom.“
Prijmete jeho pozvanie a poviete neúprosné nie zhonu?
Pikoška na záver: Pri prekladaní odseku – Čo vám ľudia obyčajne odpovedia, keď sa ich opýtate: „Ako sa máš?“ „Fajn, iba mám toho strašne veľa.“ – som cez otvorené okno začula rozhovor dvoch žien na ulici: „Ahoj, ako sa máš?“ „Dobre, ale mám toho veľa.“ Neubránila som sa úsmevu.
