Francine Riversová je jednou z najúspešnejších autoriek súčasnej kresťanskej literatúry. V tomto rozhovore vysvetľuje, ako prešla od písania románov červenej knižnice k príbehom postaveným na viere.
Ako sa stala spisovateľkou
Francine už od mladého veku vedela, že chce byť spisovateľkou. Po štúdiu angličtiny a žurnalistiky začala svoju spisovateľskú kariéru ako reportérka. To, že jej skutočným poslaním je písať romány, si uvedomila až vtedy, keď jej svokrovci požičali zopár románov. Po vydaní jej debutového diela v roku 1976 nasledovalo desať úspešných rokov na trhu s historickými romantickými románmi.
S manželom zažili duchovné znovuzrodenie
Francine vyrástla v kresťanskej rodine, ale rozhodnutie odovzdať život Ježišovi urobila oveľa neskôr. V tej dobe bolo jej manželstvo s Rickom na pokraji zrútenia. V 80. rokoch 20. stor. sa presťahovali do severnej Kalifornie s nádejou, že keď budú bližšie k rodine, pomôže im to prekonať ich rozdielnosť. „Naši susedia boli kresťania a navštevovali rovnaký cirkevný zbor,“ spomína. Keď ich niekoľkokrát pozvali do kostola – jednu z pozvánok im adresoval iba osemročný chlapec –, nechala sa obmäkčiť. Rick nemal o kostol záujem, ale Francine bolo ohromená hlbokým biblickým vyučovaním. Keď požiadala pastora, aby v ich dome začal biblickú hodinu, milo ju prekvapilo, že sa na nej zúčastnil aj Rick (a zúčastňuje sa jej dodnes!). Počas tohto obdobia zažili obaja duchovné znovuzrodenie, prijali Krista a boli pokrstení v ten istý deň roku 1986.
Písanie sa stáva modlou
Po obrátení sa Francine na tri roky v písaní zasekla. V tomto náročnom období cítila, ako jej Boh hovorí, že jej identita je natoľko spätá s písaním, až sa jej spisovateľská tvorba stala modlou. Často na to použil Ricka, ktorý jej neraz vytkol, že keby si mala vybrať medzi ním a deťmi a písaním, vybrala by si písanie. „To ma prinútilo zastaviť sa a premýšľať,“ priznáva Francine, „pretože v tom čase som to tak aj naozaj cítila. Uvedomila som si, že mám skutočne nesprávne usporiadané priority. Počas tých troch rokov som začala čítať Bibliu a hľadať Pána a uvedomila som si, že On mi hovorí: ‚Hovoríš mi, že chceš byť mojim dieťaťom, ale ani nevieš, kto som.‘“
Nové povolanie a Vykúpená láska
Francine napokon stratila o písanie záujem. Toto vnútorné zmierenie ukončilo obdobie spisovateľského bloku. Krátko na to, keď študovala knihu proroka Ozeáša, cítila, ako jej Boh hovorí: „Chcem, aby si písala o tomto príbehu.“ Výsledkom bola Vykúpená láska. Román je prerozprávaním biblického príbehu proroka Ozeáša, ktorého Boh povolal, aby si vzal za manželku nevernú ženu, čím odzrkadlil vzťah Boha s jeho ľudom Izraelom.
Francine zasadila príbeh do obdobia americkej zlatej horúčky a hlavných hrdinov pomenovala Michael Ozeáš a Anjela. Autorka dodnes dostáva pochvalné vyjadrenia od literárnych kritikov aj čitateľov. Tisíce ľudí jej napísali, ako im kniha radikálne zmenila život. Dodnes sa predali milióny výtlačkov Vykúpenej lásky, ktorá bola preložená do 28 jazykov a drží sa na vrchole rebríčka najpredávanejších kresťanských kníh. Speváčka Amy Grant, ktorá získala aj cenu Grammy, povedala, že pravda obsiahnutá v tomto historickom románe ju „dostala na kolená… po jeho prečítaní som bola iným človekom.“ A autorka Liz Curtisová-Higgsová súhlasí, keď hovorí: „Jednoducho povedané Vykúpená láska je jedným z najpôsobivejších románov, aký sa vám kedy dostane do rúk.“
Realistické zobrazenie ľudskej krehkosti a zlyhaní kresťanov
Francine vydala mnoho kresťanských románov, ktoré sa síce líšia námetmi, no všetky zvyčajne obsahujú romantickú zápletku a tému zlomenosti, uzdravenia a vykúpenia. Romány, ktoré vydala pred svojím obrátením a ktoré by sa dali zaradiť do červenej knižnice, označuje ako tie „pred Kristom“, a aktívne sa pričinila o to, aby nebolo možné robiť ich dotlače.
Podľa nej sa kresťanskí spisovatelia kedysi vyhýbali drsným témam, preto ich diela pôsobili prikrášlene a nerealisticky: „Ak aj vznikol nejaký konflikt, nebol vyvolaný tým, že by postavy boli zhrešili, ale iba tým, že prežívali pokušenie.“ Ona sa však zameriava na nedokonalých ľudí: „Nepoznám kresťana, ktorý by neprežil nejaké náročné obdobie alebo sa nedopustil chýb.“ V jej knihách sa objavujú aj niektoré z jej vlastných bojov, ako napríklad interrupcia, ktorú podstúpila v minulosti.
Francine získala viacero literárnych ocenení a voviedli ju do siene slávy amerických spisovateľov romantických príbehov. Týmto oceneniam však neprikladá veľký význam. „V kresťanskom svete by sme sa nemali vyvyšovať jeden nad druhého,“ hovorí. A zdá sa, že to myslí vážne, pretože väčšinu ocenení má uložených v skrinke v garáži.
Nasleduje rozhovor:
Vykúpenú lásku ste nazvali svojím „vyznaním viery“. Ako ste to mysleli?
Kniha rozpráva príbeh Božej lásky, je to alegória. Uvedomila som si, že odpovede som vždy hľadala všade inde, len nie u Pána. Nechápala som, ako hlboko nás miluje, preto ma príbeh tohto proroka hlboko zasiahol. Je obrovský rozdiel v tom, či je Ježiš „iba“ Spasiteľom a vy si žijete, ako sa vám páči, s tým, že „veď on ma spasí“, alebo či je skutočne Pánom vášho života.
Romantické romány, ktoré som písala predtým, sa odohrávali v Kalifornii v rokoch 1840 a 1880, a tak som si povedala, že aj tento príbeh zasadím do rovnakého obdobia, aby som zasiahla ľudí, ktorí boli zvyknutí na moje knihy. Dostávala som listy: „Kiežby existoval taký Michael Ozeáš!“ Odpovedala som na ne: „Existuje – a volá sa Ježiš.“ Takto som mohla hovoriť o tom, čo sa stalo v mojom živote a akú zmenu v ňom Ježiš spôsobil.
Pracovali ste na scenári pre možnú filmovú verziu knihy. Čo nové sa v tejto veci udialo?
Dúfam, že sa film podarí. Napísala som scenár a teraz čakáme, čo z toho bude.
Písanie scenára sa líši od písania románu, pretože sa nemôžete dostať do hlavy postavy – všetko musí byť vizuálne. Môžete dať nejaké usmernenia, ale všetko to musí byť vidieť vo výrazoch, v dialógoch. Kniha má 470 strán, ale pre filmovú verziu ju musíte zhustiť do 115 strán, a pritom zachovať celé jej posolstvo. Aj iní ľudia sa pokúsili o napísanie scenára Vykúpenej lásky, ale keď som si ich prečítala, pomyslela som si: „Oni nechápu, kto je Michael a aký druh lásky predstavuje“. A preto som sa rozhodla, že sa do toho pustím sama.
Ktorá z vašich kníh je vašou najobľúbenejšou?
Stále je to Vykúpená láska. Cítila som, že celý život som bola ako Anjela: hľadala som naplnenie všade inde, vzdorovala som Bohu a potom som sa ho bála, pretože on nežiada len útržky našich životov – chce nás celých. Chce všetko. A potom je tu pokora, ochota zanechať veci a žiť pre neho. A radosť, ktorá prichádza s ránom – radosť, ktorú nám dáva vzťah s ním.
Ako postupujete pri prerozprávaní biblických príbehov?
Uzdu svojej fantázii som popustila iba pri Sílasovi, pretože o ňom v skutočnosti veľa nevieme, a tak som si predstavovala, aký asi bol. Pri ostatných postavách som sa snažila čo najvernejšie držať Písma. Na konci knihy som pridala aj fakty z Biblie a dodala, že román je iba mojím pohľadom na túto konkrétnu postavu.
Vieme veľa o kultúre a vieme, čo je v Božom slove, ale nevieme, čo sa dialo v mysli a srdci postáv. Kresťanská fikcia má ľudí pritiahnuť k originálnemu príbehu, vzbudiť v nich chuť začítať sa do Písma.
Ktorá kniha sa vám písala najťažšie?
Najťažšou knihou bolo Dieťa zmierenia, pretože v nej ide o moju vlastnú skúsenosť s interrupciou a hľadanie odpovede na otázku: „Bolo mi skutočne odpustené?“ Ako sa vyrovnať s týmto druhom zármutku a hanby, ktoré vás trápili celé roky?
Proces písania bol vyčerpávajúci, ale žiadna kniha, ktorú som napísala, mi nepriniesla také uzdravenie ako práve táto. Bolo to ťažké aj pre Ricka, ktorý nebol súčasťou toho obdobia môjho života. Nakoniec sme sa rozhodli obnoviť si manželské sľuby.
Napísali ste neuveriteľné množstvo kníh. Čo vás motivuje v práci?
Netuším! Myslím, že za tým musí byť Boh. Zvyčajne mi najskôr napadne postava, ktorá sa začne postupne formovať. Kamkoľvek sa pozriem, vynorí sa mi v hlave otázka a tu a tam odpoveď. Akoby mi Boh hovoril: „Dobre, toto je kniha, do ktorej chcem, aby si sa teraz pustila.“ Najprv prichádzajú postavy, potom príbeh a až nakoniec prostredie, kde sa príbeh odohráva. Som intuitívny typ spisovateľky, ktorá začne písať a príbeh sa postupne sám vyvíja. Vydavateľstvu síce na začiatku odovzdám kostru príbehu, ale oni už vedia, že konečný produkt bude vyzerať ináč. Za tie roky sme si však už vybudovali vzájomnú dôveru.
Myslela som si, že Vykúpená láska bude mojou poslednou knihou, ale potom som začala dostávať množstvo otázok. Napríklad otázka „Ako mám hovoriť o svojej viere?“ sa stala podnetom k románu Hlas vo vetre. Písanie sa pre mňa stalo nástrojom; literárne postavy môžem použiť na to, aby som odpovedala na otázky ľudí. V každej knihe väčšinou vystupuje jeden silný kresťan alebo kresťan, ktorý zápasí, ale v procese deja sa jeho viera posilní.
Kedy vznikajú názvy kníh? Na začiatku procesu alebo neskôr?
Niekedy prichádzajú neskôr, inokedy na začiatku. Keď mi napadol názov A zaznel šofar, ani som nevedela, čo ten šofar (baraní roh) vlastne je. Vedela som však, že to má niečo dočinenia s cirkvou. V tom čase som veľa cestovala a videla som, ako sa cirkvi odvracajú od Krista a „zrieďujú“ evanjelium. Vynechávali z neho určité prvky, pretože nechceli nikoho uraziť. Akoby zo strechy samotnej budovy odstránili kríž. V Žalme 127 sa píše, že dom neobstojí, ak ho nestavia Boh. Čo je cirkev? Práve táto otázka stála na začiatku knihy. Cirkev nie je budova, ale Kristovo telo.
Hlavnými postavami románu Dielo majstra sú Roman a Grace, ktorí v detstve prišli o rodičov a zažili zneužívanie. Akú tému ste chceli pokryť týmto románom?
Uvedomila som si, že existuje veľa rozvrátených rodín a videla som, ako sa v našom spoločenstve rozrastá služba pre zneužívaných. Keď som si vypočula príbehy týchto mladých žien, rozhodla som sa zaoberať témou zneužívania v detstve a tým, aký to má vplyv na myslenie obetí v dospelosti. Kládla som si otázku, či existuje šanca, že dvaja takto zlomení ľudia znovu získajú vnútornú celistvosť. Odpoveď je áno – s Kristom. Je to však dlhá a náročná cesta.
Ako dosiahnuť, aby takýto príbeh pôsobil vierohodne, ak nemáte osobnú skúsenosť s ťažkosťami, ktoré títo ľudia zažili?
Čítaním prípadových štúdií, štúdiom psychológie. Nebolo to príjemné čítanie a myslím, že najviac mnou otriasla skutočnosť, že zneužívanie je veľmi rozšírené.
Moja dobrá priateľka, s ktorou som sa zoznámila na biblickej hodine, sa ako terapeutka venuje rodinám. Keď som jej povedala o tomto románe, navrhla mi, aby som tieto dve postavy predstavila ako prípadové štúdie desiatim poradcom, s ktorými sa pravidelne stretáva raz do mesiaca. A tak som im predstavila Romana a Grace a popísala, akoby by podľa mňa reagovali mentálne a emocionálne na to, čo sa im stalo.
Jeden z terapeutov mi so slzami v očiach povedal: „Pracujem s takýmito ľuďmi a presne takto by reagovali.“ U Romana to bola neochota nadviazať hlbší vzťah, pretože všetci, ktorých miloval, zomreli. U Grace to bola snaha o dokonalosť; chcela byť dokonalým dieťaťom, aby si zaslúžila lásku svojej tety.
V knihe sa nachádza aj niekoľko živých opisov pekla. Čo vás viedlo k tomu, aby ste ich do knihy zahrnuli?
Všimla som si, že v súčasnosti mnohé cirkvi vôbec nehovoria o pekle. Ako keby Ježiš prišiel iba na to, aby nám vylepšil životy. Spasil nás – ale čo znamená spása? Ježiš hovoril o pekle; je to reálne miesto a on nás pred ním zachraňuje. Mladý pastor zboru vo Wimbledone povedal, že Boh nás v zásade zachránil pred sebou samým, pred svojím hnevom. Toto bolo silné vyhlásenie.
Keďže všetko stvoril, všetko vlastní – bez ohľadu na to, či to uznávame, alebo nie. A on bude mať posledné slovo v tom, čo s nami bude.
Kto bol vaším mentorom na ceste viery?
To je téma, ktorá ma momentálne fascinuje. Rada by som viac rozumela mentorovaniu, aj tomu, ako vyzerá. V cirkvi máme veľa starších ľudí, potrebujeme sa učiť, ako viesť mladšiu generáciu. Pravda aj vzťahy sú v súčasnosti premenlivé, nestabilné; človek sa nemá čoho chytiť, topí sa v mori zmätku.
Kto vo vás videl potenciál a povzbudzoval vás v písaní?
Môj manžel. Ako mnoho autorov aj ja som si po prečítaní svojej knihy povedala: „Mohla som to napísať lepšie.“ A on na to: „No tak to skús.“ Na jednom príbehu som pracovala po večeroch a zrazu som to vzdala. Manžel sa ma spýtal: „Čo sa stalo s tvojou knihou?“ Odpovedala som mu: „Je v zásuvke.“ On mi odvetil: „Pochybujem, že niekto príde, zaklope na dvere a opýta sa ťa, či náhodou nemáš v zásuvke nejaký rukopis!“
Tento rozhovor pre vás preložila Ivona Roncová
Zdroj: https://www.premierchristianity.com/Past-Issues/2018/November-2018/Francine-Rivers-The-author-of-Redeeming-Love-reveals-what-drives-her-work
