Za totality ju kvôli viere chceli vyhodiť zo školy, dnes učí deti so špeciálnymi potrebami. Ako vo víre povinností zladiť modlitbu, manželstvo a službu? O dávnych ambíciách i vernosti v každodennosti hovorí Alena Živčáková zo spoločenstva Rieka Života.
Príbeh Aleny Živčákovej začína podobne ako príbeh mnohých z nás. „Som z tradičnej kresťanskej rodiny,“ začína rozhovor Alena. Tak ako v mnohých iných prípadoch, počas dospievania a objavovania sveta sa aj ona zatúlala na nesprávne chodníčky.
Hoci rodičia chceli pre Alenu to, čo sa v tom čase javilo najlepšie – členstvo v strane – Boh pre ňu našiel inú cestu. Momentom pre zmenu prežívania viery bolo rozhodnutie vstúpiť do kostola na svätú omšu. „Výlety“ do kostola sa opakovali a ľudia v okolí si začali šuškať: „Alena má nejaký nový výstrelok, veď ju to prejde.“ Neprešlo. Nikdy.
Jednoduché rozhodnutie bolo kľúčovým nielen pre obdobie bezstarostnej mladosti, ale aj z perspektívy celého života. Na omši spoznala nových priateľov, ktorí sa sformovali na malú skupinku, o ktorú sa sporadicky staral nenápadný chlapík, ktorého dnes poznáme ako o. Michala Zamkovského. Spoločné tajné duchovné cvičenia prerástli v živé spoločenstvo mladých veriacich.
Začiatky duchovného života mali aj trpkú príchuť. Keďže vtedajší režim úplne nesympatizoval s prejavmi viery, nastal boj medzi presvedčením a povolaním. „Pamätám si, keď si ma v 3. ročníku zavolala riaditeľka a povedala mi, že ma vyhodí zo školy,“ spomína Alena. Riaditeľka vedela, že chodí do kostola a podľa jej slov si ničí život, lebo je dobrá žiačka. „Vtedy bolo ťažké ustáť ten boj a nepostaviť sa niekde doprostred, ale na stranu Boha,“ konštatuje citlivým hlasom.
Ambície rodičov a pocit, že hostka 5. epizódy Scribendi chce niečo v živote dokázať Boh skutočne použil úplne inak. Dnes je Alena učiteľkou v špeciálnej škole, kde učí aj deti s postihnutím. Hoci by so svojím vzdelaním mohla učiť aj na vysokej škole, svoje povolanie a miesto berie ako misiu.
Alena je manželkou Bohuša Živčáka, s ktorým vychovali dve deti a ďalšie dve ešte vychovávajú. Počas misijných výjazdov bola na 4 deti často sama, ale slobodu, ktorú poskytla manželovi neľutuje. „Pre mňa zviazať ho doma, aby tu sedel a bol smutný, by bolo asi to najväčšie zlo, aké by som mu mohla urobiť,“ uvedomuje si Alena a dodáva: „Ak sa vráti domov šťastný a naplnený, budeme šťastní obaja.“
V podcaste Scribendi sme sa zhodli, že osobná modlitba je základom prežitia. Alena nám prezradila, že po obrátení nevedela prestať myslieť na Boha a bolo to skutočne ako zaľúbenie. „Stále sa to vracia, aj keď je to hlbšie a triezvejšie, aj keď to v sebe nemá toľko citov, prežívam to ako v manželstve. Niekedy je to boj, inokedy to ide ako maslo na chlieb.“ Samozrejme, aj duchovný život sa vyvíja, stávame sa zrelšími a musíme sa prispôsobiť okolnostiam, ktoré prináša život. Manželstvo a materstvo zapríčinilo, že aj keď Alena veľmi rada číta, „boli roky, keď neprečítala žiadnu knihu.“ O praktických typoch a skúsenostiach v modlitbe hovorí aj kniha Ako sa modliť autora Peta Greiga z vydavateľstva Kumran.
Ohromné maličkosti Aleny Živčákovej:
“Ticho”
Momo a pan Patrik ďakujú Alene za rozhovor a pohostinné srdce a prajú veľa zdravia a požehnania do ďalších dní.
V podcaste si ďalej vypočujete:
Čo pomáha Alene, aby udržala svoj duchovný život v pohotovosti?
Ako prežíva misijné povolanie svojho manžela Bohuša?
Svižne knižne s informáciami o pripravovanej knihe
Vyrobil Kumran.sk
Moderátori: Momo, pán Patrik
