Max Lucado v kazachstanskej stepi.
Rozprávka Si výnimočný ma prvýkrát okúzlila už pekných pár rôčkov nazad trošku nezvyčajne v ruštine. Pamätám si, ako sme sa po horúcom a suchom letnom misionárskom dni v kazachstanskej stepi podvečer vrátili do nášho veľkého bieleho domu s kaplnkou. Bol preplnený deťmi z neďalekého mesta, mali u nás tábor, ktorí organizovali sestry Eucharistky. Priestory domu boli dostatočné na to, aby sa tu dali organizovať duchovné akcie kazachstanských katolíckych farností a boli využívané celé leto. Rehoľné sestry sa v ten deň rozhodli malým účastníkom premietnuť rozprávku Maxa Lucada Si výnimočný.
Zhlboka som si vydýchla
Po niekoľkých rokoch práce s deťmi na misiách pre mňa sledovanie detských programov stratilo už aj posledné zbytky príťažlivosti a preto sa čudujem, že som sa pridala. Možno ma prilákala krásna animácii alebo nezvyčajnosť príbehu či bizarnosť mestečka, v ktorom sa celý život točil okolo vzájomného hodnotenia a hľadania vlastnej hodnoty v ocenení druhých. To ma zachytilo, ale zostala som kvôli Lucii, tajomnej postave rovnakej ako všetci ostatní, ale úplnej inej. Obyvateľke mestečka, ktorá nebola jeho dieťaťom. Jej existencia bola provokáciou… a svetlom. Keď sa prvý krát objavila v rozprávke po dlhom úvode plnom zlatých hviezdičiek a čiernych bodíkov, zhlboka som si vydýchla.
Verím, že deťom v správnom momente ukáže cestu.
Deťom sa rozprávka veľmi páčila, aj keď podľa mňa jej najhlbší zmysel ešte celkom pochopiť nemohli. Nemali ešte dosť skúseností s mestami tohto sveta – ich osvetlenými pódiami, potľapkávaním po ramene, uzavretými spoločnosťami, neviditeľnými kastovými systémami… a vnútornou neistotou nielen neúspešných ale aj najúspešnejších. Bola to doba, keď slovo lajk ešte nebolo neodeliteľnou súčasťou nášho slovníka a nástup sociálnych sietí sa len blížil. Verím však, že sa im vpísala do srdca a v správnom momente aspoň niektorým z nich ukázala cestu, ako byť vo svete, ale nebyť zo sveta – žiť ako Lucia, pod pohľadom Rezbára a byť svetlom, zjavením pre ostatných.
Rozprávka neoslovila len mňa. Keď som sa snažila oživiť spomienky na moje prvé stretnutie s týmto príbehom, prekvapila ma moja kedysi kazachstanská spolupracovníčka a teraz kumránska kolegyňa Danka. Bez zaváhania mi zaspievala refrén hlavnej piesne v kvalitnej ruštine :), napriek tomu, že sme rozprávku spolu pozerali pred viac ako desaťročím.
10 ročný sen sa stáva skutočnosťou.
Knihy Maxa Lucada vydávame už roky a už dlho sme sa snažili, aby sa k nim pripojila aj táto krásna detská knižka, ale nepodarilo sa nám získať na jej vydanie práva. Sme preto veľmi radi, že kniha v Slovenčine predsa len vychádza. Ďakujeme vydavateľstvu Porta libri za spoluprácu na tomto výnimočnom diele. Kiež by sa príbeh tejto knihy dozvedelo čo najviac detí.
Eva Štrbová
.
