Nevedela som si predstaviť môj život bez chvály
Chcem písať o chvále, lebo má moc preniesť ťažkými časmi. Keď sa môj život komplikuje a mám pocit, že strácam pevnú pôdu pod nohami, vtedy sa snažím obklopiť chválou. Preto som vždy túžila po tom, aby moje deti vyrastali s chválou na perách. Ešte predtým, ako sa moja prvá dcéra narodila, som sa modlila, aby bola dobré bábätko. Také, s ktorým budem môcť chodiť na chvály. Nevedela som si predstaviť môj život bez tejto modlitby.
Musím úprimne priznať, že keby naivita kvitla, tak pred tým, ako sa mi narodili deti, by som bola celá zakvitnutá. Vysnívala som si, že moju dcéru ležiacu v kočiari zaparkujem na nejaké vhodné miesto, aby som na ňu videla a po chválach si ju vyzdvihnem. Len tak, jednoducho ako vo filme…
Realita bola trochu iná, a miesto usmievavého bábätka ležiaceho v kočiari som mala väčšinu času vrieskajúci uzlík nervov. Lebo, ako som rýchlo pochopila, nie je dieťa ako dieťa. (Viem, že túto vetu pochopia len niektorí rodičia.) Pamätám si, ako som sa prvý krát rozhodovala, či mám ísť s Dorotkou na chvály. Hopsala som so svojou malou sirénou na rukách v našej obývačke, pozerala na kríž, ktorý máme na stene a v mojej unavenej mysli zneli slová: „Tak takto som si to nepredstavovala!“ (Tento povzdych sa prepletá celým mojim materstvom.)
Moje rozhodnutie ísť na modlitbu bolo produktom čistého zúfalstva. Vedela som, že moje refluxom trpiace dieťa budem mať až do noci na rukách a povedala som si, že je vlastne jedno, či budem hopsať doma alebo v kostole. Potrebovala som vypadnúť, vidieť okolo seba ľudí, potrebovala som, aby ma niekto poľutoval. Lebo aj matky potrebujú súcit.
Chvály doma
Od toho dňa sme chodili na chvály pravidelne. Občas som väčšinu modlitby strávila vo vedľajšej miestnosti, občas som so zúfalstvom pozerala na hodinky, kedy už bude koniec. A napriek tomu som sa vždy chcela vrátiť. Dôvody boli dva: ja sama som potrebovala ísť, tak trochu z túžby po Božom dotyku a tak trochu z vernosti. Druhým dôvodom bola túžba, aby moje deti vyrastali v srdci chvály.
Vždy som sa tešila z toho, že sa moje dcéry na chvály tešia a keď raz boli choré a nemohli sme ísť na modlitbu, tak nám to bolo veľmi ľúto. Dievčatá plakali a tak mi napadlo, že si spravíme chvály doma, po veľmi rýchlom zvážení môjho speváckeho talentu som pustila CD a modlili sme sa, spievali sme, tancovali, vlajkovali. A ja som si pri tom uvedomila, že ak chcem, aby moje deti vyrastali s chválou na perách, nestačí ich raz do týždňa zobrať do kostola na modlitbu, treba urobiť chválu súčasťou nášho života. Čím viac sme doma počúvali piesne chvál a modlili sa, tým lepšie sme dokázali prežiť aj spoločné modlitby. (Musím podotknúť, že nie len dievčatám to pomohlo, ale aj mne.)
Piesne zvelebenia sa stali neodmysliteľnou súčasťou našich dní
Piesne zvelebenia sa stali neodmysliteľnou súčasťou našich dní. A moje dcéry ich veľmi rady spievajú v rôznych situáciách. (Niekedy nie najvhodnejších.) Keď mala Dorotka dva roky, spievala v električke, na tak malé dieťa trochu netradičné slová: „Lebo ty si všetko čo chcem, koho hľadám. A z celej duše túžim, aby som ťa našiel Láska, teba Láska.“ (Rieka Života, pieseň Žijem) Opakovala tieto slová vytrhnuté z kontextu stále dookola a ja som si vravela, že stále to nie je také zlé ako keď si pri hre v piesku spievala: „Stačí len jediná kvapka tvojej krvi a moje srdce búši.“ (Rieka Života) Vyzerali sme ako rodina upírov, ale nechcelo sa mi nikomu vysvetľovať, že sa to naučila v kostole.
Keď našej dvojročnej dcére spieval môj manžel jednu detskú pieseň, tak mu povedala: „To sa mi nepáči,“ a na otázku, čo sa ti páči dostal jasnú odpoveď: „Milosťou žije!“ (PiarMusic, pieseň Milosťou žijem). Mimochodom aj v tejto piesni existuje upravená verzia: „ Až do dôsledkov, krvavý stôl, víťaznou vierou a Božou mocou.“ (Originál: Až do dôsledkov, krvavých stôp…)
Jej pieseň vo mne prebudila túžbu modliť sa
Pred pár týždňami sme na dovolenke kráčali jedným chorvátskym mestečkom a Elenka opäť spievala tak nahlas, ako to vedia len malé deti: „Otec náš, celé nebo volá ťa spievame, nech toto miesto chválou znie, cítim len, že nebo pohlcuje zem.“ (GodKnows, Heartbeat Duch prepukni v dážď) Jej pieseň vo mne prebudila túžbu modliť sa za to miesto, aby sa tam stretlo nebo so zemou. Viem, že moje dievčatá si neuvedomujú hĺbku slov, ktoré spievajú, ale ich piesne chvál mi v rôznych chvíľach pripomínajú Božiu blízkosť a volajú ma hlbšie do modlitby.
Veď ako by som mohla nemyslieť na Boha, keď hojdám svoje dieťa a ono spieva: „Ježiš, Ty si Kráľ. Svoje srdce dnes ti dám. Väčšiu lásku nepoznám. Tvoja láska láme ma, Tvoja moc ma premieňa.“ (Heartbeat, Tma sa trasie – text upravený mojou dcérou, pieseň v našej rodine známa pod názvom Ste tu s nami Košice?)
Veď ako by som sa mohla nemodliť, keď deti pri skákaní na trampolíne spievajú: „Milosťou žijem, nech robí vo mne, čo sa jej zapáči, čo sa jej zachce.“ (PiarMusic, pieseň Milosťou žijem)
Ako by som mohla nevyhlasovať, že Ježiš je Pán, keď počujem moju dcéru spievať: „Nad silami mocnosťami, nad našimi slabosťami, len ty si Pán. A ja len tebe patrím.“ (Rieka Života)
Ako by som mohla neďakovať Bohu za moje dcéry, keď počujem ako Elenka spieva Oceány vo svojej upravenej verzii: „Budem kráčať nad vodami, mamka ma zavolá.“ (Originál Oceány: Budem kráčať nad vodami tam kam ma zavoláš)
Chvála dvíha moje srdce k Bohu a prináša nádej do ťažkých chvíľ
Viem, že by som nevládala žiť svoj život, keby nebol popretkávaný chválou, a preto som vďačná mojim dcéram za každý jeden impulz, ktorý v mojom vnútri zobudí túžbu spievať, kričať, tancovať tomu, ktorý je hodný všetkej chvály.
Preto chcem, aby moje deti vyrastali s chválou na perách, lebo chvála dvíha moje srdce k Bohu a prináša nádej do ťažkých chvíľ.
Veronika Zamkovská, autor fotografií: Jozue Živčák
