Keď sa pred pár mesiacmi začala organizovať púť spoločenstiev zo Slovenska do Ríma na oslavu Zlatého jubilea (teda 50. výročia) Charizmatickej obnovy v Katolíckej cirkvi, nemala som v pláne sa zúčastniť, lebo moja situácia mi to neumožňovala. Napriek tomu som snívala a hovorila Bohu o mojej túžbe tam ísť, aj keď som si nevedela predstaviť, ako by sa to dalo zariadiť. Ale Boh vedel 🙂 Pár dní pred odchodom sa uvoľnilo miesto v jednej skupine, a keď som sa s blízkymi ľuďmi pozdieľala, že mám možnosť ísť, viacerí ma finančne podporili. Dojala ma štedrosť ľudí okolo mňa, ktorí mi vlastne pokryli celú cestu do Ríma a pobyt tam. Už toto bolo svedectvo, a to sme ešte ani nevyštartovali 🙂
Chcem pozdieľať len pár osobných momentov z tejto púte. Na každom mieste, ktoré sme navštívili, mi Duch Svätý dával na srdce nejakú konkrétnu vec: skromnosť Ježišovho srdca pri dreve z jeho jasličiek v Santa Maria Maggiore; odvahu pre moje srdce pri hrobe Jána Pavla II., ktorý mal vo zvyku opakovať: „Nebojte sa!“; vzácnosť Eucharistie po tom, ako sme sa modlili pri dreve Ježišovho kríža – že Pánovo telo môžem prijímať každý deň a je to oveľa viac ako relikvia Pánovho kríža; obraz v Lateránskom baptistériu, na ktorom idú zoťať hlavu nejakej svätici a nad ňou je už pripravený anjel s vencom – čo mi povedalo, že akékoľvek poníženie, odmietnutie, prehru treba trpezlivo prečkať a zniesť, lebo potom už čaká odmena a povýšenie; modlitba pri ostatkoch sv. Agnesy, ktorá bola milovníčkou Ježiša až po smrť, a takého srdce, ako mala ona, som si pýtala…
Jeden z najsilnejších momentov pre mňa nastal v Lateránskej bazilike počas svätej omše. Po svätom prijímaní som si sadla na lavičku, všetci sa okolo mňa tlačili na prijímanie, všade kopec ľudí… A zrazu ku mne prišla černoška s asi ročným dieťaťom, dala mi ho bez slov do náručia a odišla. Pochopila som, že asi išla na prijímanie. Dlho sa však nevracala a ja som tam sedela s týmto dieťaťom v náručí, hľadalo u mňa jesť J a bolo úplne pokojné. A vtedy mi Pán Ježiš prehovoril do srdca veľmi konkrétne: tá žena, hoci ma nepoznala, v absolútnej dôvere mi zverila to najcennejšie, čo mala, a odišla. Ježiš mi vraví: „Aj ja ti takto dôverujem vo všetkom, čo som ti zveril.“ Nemohol sa mi prihovoriť výstižnejším jazykom, lebo už dávno mi o mojom povolaní hovorí ako o duchovnom materstve (verím, že raz to bude aj materstvo fyzické :-)). Do Ríma som išla s tým, že som si pýtala nanovo započuť od Pána povolanie pre môj život.
Druhý najsilnejší moment bola slovenská omša v katakombách. Keď ste obklopení prvými kresťanmi, ktorí sú tam pochovaní, ktorí sa tam schádzavali, mnohí z nich zomreli ako mučeníci, mnohí možno v arénach, a keď máte v sebe ešte čerstvé úryvky z korektúry Riversovej trilógie V znamení leva, ktorá detailne opisuje život a mučenícku smrť mnohých kresťanov, tak to s vami niečo musí urobiť. Uvedomíte si, že to, na čom naozaj záleží je jednota. Že tí ľudia z prvých storočí ju museli žiť, lebo uprostred prenasledovania mali len jeden druhého. Potom vám prídu malicherné všetky tie žabo-myšie spory, ktoré riešime medzi sebou v našich spoločenstvách, a túžite žiť takúto jednotu aj s ľuďmi zo spoločenstiev na Slovensku. A potom vám kňaz dáva sv. prijímanie so slzami dojatia v očiach…
Z turíčnej vigílie v sobotu so Svätým Otcom si stačí prečítať tieto dva príhovory a ste v obraze: o. Cantalamesa: http://sk.radiovaticana.va/news/2017/06/06/p_cantalamessa_pri_zlatom_jubileu_charizmatickej_obnovy/1317276
a pápež František: http://sk.radiovaticana.va/news/2017/06/05/cel%C3%BD_pr%C3%ADhovor_sv%C3%A4t%C3%A9ho_otca_pri_vig%C3%ADlii_charizmatickej_obnovy/1317125
A vidieť na pódiu modliť sa katolíkov, letničných a mesiánskych Židov spolu so Svätým Otcom a 50-tisíc veriacimi – tak viete, že sa niečo historické udialo. Že je čas budovať jednotu, lebo Kristus má len jednu nevestu, a tí, čo zabíjajú kresťanov, sa nepýtajú na denomináciu. Zároveň však silno zaznelo, že jednota nastane len vtedy, keď začneme od seba a prestaneme budovať len svoje meno, svoju službu, hľadať svoju slávu, ale jeden druhého budeme pokladať za vyššieho od seba (Flp 2,3).
Foto: Gabo Fidrík
