Čo oko nevidí to srdce nebolí a tak vypínam facebook lebo…
zatiaľ čo moji priatelia ležia na krásnych pieskových plážach, ja vysávam piesok v chodbe, lebo pri vyzúvaní mojich detí som začula zvuk, ktorý priam kričí: „Zas si im zabudla vysypať topánky!“
zatiaľ čo moji priatelia hľadajú lacné letenky, ja čakám na akciu na plienky.
zatiaľ čo sa moji priatelia nevyspia, lebo tancujú do rána, ja sa nevyspím, lebo každú chvíľu počujem plač, krik alebo na mňa dopadne nejaká končatina.
zatiaľ čo moji priatelia jedia v reštauráciách, ja dojedám svoj už dávno studený obed a potom aj všetky celistvé kusy jedla, ktoré nájdem pod stolom.
A zamýšľam sa nad svojim životom…
Naposledy som spala celú noc pred takmer piatimi rokmi.
Naposledy som nerušene, bez stresu a vo chvíli, keď som ešte neumierala od hladu, jedla týždeň pred Vianocami.
Naposledy som bola sama na záchode za zavretými dverami a dokonca som si aj sama odtrhla toaletný papier včera o pol dvanástej večer.
Naposledy som bola v kine pred tromi rokmi. (Aj to len preto, že išlo o poobedné premietanie.)
Naposledy som bola v divadle pred šiestimi rokmi. (Ak nerátam bábkové divadlo Guľko bombuľko.)
Naposledy som letela lietadlom pred takmer ôsmimi rokmi.
Naposledy som videla film pred tromi mesiacmi.
Naposledy…
Vymieňam plienky, varím, periem, upratujem, chodím na detské ihrisko… a tak trochu sa môže zdať, že mi život uteká pomedzi prsty. Niekde sa asi stala chyba.
Som matkou a v podstate žijem svoj sen. (Som držiteľkou titulu Matka roka, tento titul mi moje deti udeľujú každý rok. Vraj zatiaľ nemám konkurenciu.) Problém je len v tom, že mať deti nebolo nikdy jedinou túžbou môjho srdca. Chcela som vidieť svet, Amazonský prales, vodopády, panenské pláže, savany, divé zvieratá. Chcela som letieť vrtuľníkom, cválať na koni po pobreží, napísať knihu sediac v okne domu postavenom na útese a počúvať pri tom, ako sa vlny lámu o skaly…
Klamala by som, ak by som povedala, že moje srdce nekričí, že chce občas zažiť niečo viac, niečo väčšie, niečo krajšie. Občas mám sto chutí kúpiť si letenku do Argentíny alebo na Filipíny, jednoducho niekam ďaleko… a ísť si sebecky a nezodpovedne plniť sny.
A preto ma veľmi zaujala kniha Všetko tvorím nové.
Dala mi nádej. Pripomenula mi, že moje túžby nie sú zlé (aj keď často na tomto svete nenaplniteľné). Eldredge píše o novom nebi a novej zemi veľmi pútavo a pri čítaní tejto knihy som si uvedomila aké nepatrné sú trápenia tohto sveta oproti radostiam toho budúceho. Je pre mňa ťažké pripomínať si to, keď sú deti choré a môj jediný sociálny kontakt je návšteva lekára a lekárne. A keď som sa zamyslela nad mnohými svätcami, ktorí na tejto zemi zažili naozaj ťažké chvíle (neporovnateľné s mojou sociálnou izoláciou a chorobami mojich detí), niektorí dokonca mučenie, napadlo mi, že určite aj oni mali sny a túžby. Nesťažovali sa, že ich túžby neboli naplnené v ich živote a myslím, že jedným z dôvodov bolo, že mali na zreteli to, čo ich čaká, ak vytrvajú. Že majú na zreteli, že príde nové nebo a nová zem, a tam sa ich sny naplnia.
Aj keď sa možno zdá, že mi život uteká pomedzi prsty, verím, že trápenia a odriekania na tomto svete ma pripravujú na niečo väčšie. A moje srdce túži po novom nebi a novej zemi, kde sa v Bohu naplnia moje túžby, tie, ktoré mi do neho vložil.
Fotografia: Radoslav Gazdík, NativeArt
