Francine Riversová hovorí, že potrebovala príbeh, pri ktorom by sa bavili nielen čitatelia, ale aj ona, pretože neľahká covidová doba doľahla na všetkých – dokonca aj na spisovateľov. A tak napísala román, ktorý je komicko-romantický a zároveň sa venuje aj takým vážnym témam, ako je postavenie žien v spoločnosti, vykorisťovanie, predsudky a spoločenská angažovanosť.
Späť ku koreňom
Dej románu Tá dáma je moja sa odohráva v 70. rokoch 19. storočia počas striebornej horúčky v zapadnutom mestečku kalifornského pohoria Sierra Nevada. Pre Francine je to návrat do čias pred jej obrátením, keď písala romance práve z tohto obdobia. Ako rodená Kalifornčanka mala možnosť navštíviť miesta, o ktorých píše, a takto sa vracia k svojim koreňom.
Do baníckej kolónie, v ktorej žije zhruba 2 500 mužov a menej než 50 žien a kde vládne zákon silnejšieho, prichádza Kathryn, mladá žena patriaca k bostonskej smotánke, aby prevzala dedičstvo po svojom zavraždenom strýkovi – biednu redakciu miestnych novín a zdanlivo bezcennú baňu vysoko v horách. Jej príchod okamžite vzbudí pozornosť Matthiasa Becka, majiteľa miestneho hotela a salónu, ale ten si u nej pre svoje drsné vystupovanie ihneď vyslúži mínusové body. Preskočí medzi nimi iskra, ale nie tá povestná, po ktorej vzplanie vášnivá láska, ale skôr tá, ktorá roznieti podráždenosť a vzájomné podpichovanie. Ale ako sa hovorí, od nenávisti nie je ďaleko k láske…
Môže jeden človek zmeniť celé mesto?
Autorka vysvetľuje, že na začiatku každej knihy si kladie nejakú otázku, ktorej odpoveď hľadá v príbehu. Pri zrode knihy Tá dáma je moja stála otázka: Môže jeden človek zmeniť celé mesto? Dokáže jedna osoba motivovať ostatných k zásadnej zmene? Čo myslíte? Francine verí, že áno.
Napadla vám otázka, ako sa mladá žena z vyššej spoločnosti ocitla sama na opačnom konci krajiny? Doma ju vnímali ako príťaž, pretože sa vzpierala zaužívaným normám a pohľadu na postavenie ženy. Poslednou kvapkou bola jej účasť na manifestácii za práva žien. Autorka románom poukazuje na nespravodlivosť, ktorej ženy čelili v minulosti, ale narážajú na ňu aj dnes. Po smrti manžela (čo pri povolaní baníka nebolo zriedkavosťou) sa mnohé ocitli v neriešiteľnej situácii, keďže v tej dobe neexistovali zamestnania pre ženy, a žena vydajom stratila všetky práva – práva nad sebou aj právo nad svojím majetkom. Keď manžel prepadol kartám, mohlo sa stať, že jeho manželka prišla o všetko. Každá zo ženských postáv, ktorá sa ocitla v neľahkej situácii, rieši svoj problém ináč. V protiklade stoja dve vdovy – jedna sa po smrti manžela začne živiť tým, že si otvorí vývarovňu pre hladných baníkov, druhá nevestinec. Autorka ani jednu nesúdi, každú postavu opisuje so súcitom, dbá o vykreslenie vnútornej motivácie a vždy ponecháva šancu na zmenu. Postavy nie sú čiernobiele, ale vyvíjajú sa a menia.
Návrat k viere
Hlavná hrdinka Kathryn bola pre svoju rodinu tvrdým orieškom, vymykala sa spoločenským očakávaniam, ale jej vzbura vychádzala z hlbokej túžby po spravodlivosti, ktorá ju motivovala meniť svet k lepšiemu a povzbudzovala k tomu aj iných. Autorka sa v jednom rozhovore vyjadrila, že na nej chcela ukázať, že nemá zmysel živiť v sebe pocit krivdy a hnevu, keď nám ublížili aj tí najbližší. Odpustením sa dokážeme odpútať od minulosti a keď objavíme, aké poslanie nám Boh zveril, môžeme byť pre svoje okolie obrovským požehnaním. Príklad Kathryninho života (to, ako sa vyrovnala s ranami osudu) podnecuje zatrpknutého Matthiasa, ktorého tiež odvrhla rodina (hoci z iného dôvodu ako Kathryn), aby sa vrátil k svojej niekdajšej viere.
Veľmi ma oslovila aj téma sklamania z cirkvi, pre ktoré sa aj dnes mnohí ľudia obracajú chrbtom Bohu. Kathryn je pre svoje novátorské postoje a snahu emancipovať sa terčom posmechu a urážok okolia, a to dokonca aj zo strany miestneho pastora. Napriek tomu, že ju ponížil pred celým mestom, Kathryn nezanevrie ani na Boha, ani na cirkev, lebo vie, že jej viera nestojí na ľuďoch, ale na jej osobnou vzťahu s Bohom. Zlyhania iných veriacich a dokonca ani duchovných nepodkopávajú jej vlastnú vieru.
Kathryn neobmedzuje svoju vieru iba na čítanie Písma a návštevu bohoslužieb, ale snaží sa vychádzať na periférie a pomáhať tým, ktorí to potrebujú, a tak napĺňa slová apoštola Jakuba, ktoré si autorka zvolila za motto knihy: „Čistá a nepoškvrnená nábožnosť pred Bohom a Otcom je: navštevovať siroty a vdovy v ich tiesni a zachovať sa nepoškvrneným od tohoto sveta“ (Jak 1, 27).
Knihomoľská radosť
Ak milujete záhady a trošku detektívneho napätia, v románe Tá dáma je moja nájdete aj to. Ako sme spomínali, Kathryn získava dedičstvo po svojom zavraždenom strýkovi, a celý čas sa snaží zistiť, kto ho pripravil o život. Pre svoju zvedavosť sa neraz dostane do nebezpečných situácií, ale vyriešenie tejto záhady vás rozhodne prekvapí!
Román svojou hrúbkou poteší všetkých knihomoľov. Autorka priznáva, že to bol dôsledok karantény. „Čo má spisovateľka robiť, keď nemôže nikam ísť? Zostáva jej len písať, písať a písať,“ hovorí so smiechom. Keď bol prvý koncept knihy hotový, vydavateľ ho odmietol s tým, že text musí výrazne okresať. Orezávanie textu ju však vraj bavilo rovnako ako písanie.
Na otázku, čo by chcela, aby si čitatelia z tohto románu odniesli, odpovedá: „Chcem, aby pochopili, že Boh ich bude viesť v každej situácii. On môže všetky ťažké veci, ktoré nás v živote postretnú, použiť na dobré, a to nielen pre nás, ale aj pre ľudí okolo nás. Nezameriavajte sa toľko na to, čo sa deje vo svete; sústreďte sa na to, čo Boh od vás chce v tejto chvíli.“
Prajem vám príjemné čítanie!
