S deťmi do kostola. Tragédia prítomnosti.
Ísť, či neísť s deťmi do kostola? To je otázka hodná Hamleta. Možno ste si aj vy už nad tým lámali hlavu. V podstate ide o kontroverznú tému, o ktorej sa veľa písalo, veľa hovorilo…. Neviem, či ste niekedy videli reklamné deti, také, ktoré rodičia prinesú do kostola, naaranžujú do lavice a po skončení omše si ich zas odnesú. Ani pohyb ani zvuk. V prípade, že ide o deti ležiace v kočiari, im ešte v polovici kázne otočia hlavu na druhú stranu, aby sa im nezležala lebka. Ja ich občas vidím a vždy bojujem s túžbou štuchnúť do nich, len tak, len aby som zistila, či sú naozaj živé…
Naše dcéry nie sú práve z reklamnej agentúry na veľkú šťastnú kresťanskú rodinu. Nepatria ale ani k hyperaktívnym deťom, ktoré neobsedia ani chvíľku na mieste. Ony obsedia, ale ústa sa im nezavrú… A vďaka tomu býva nedeľa taký adrenalínový vrchol týždňa. Áno, predbehne to aj návštevu supermarketu alebo cestu na ihrisko s bicyklom bez pomocných koliesok.
Nechcem, aby sa deťom spájala nedeľa s rannou nervozitou.
Už samotná fáza obliekania a prípravy do kostola je náročná, lebo sa človek snaží prísť načas. Rokmi som prišla na to, že čím viac sa človek ponáhľa, tým viac deťom treba kakať. Jednoduché pravidlo. Priama úmera. Bonusom býva, ak to oznámia až potom, čo im hodnú chvíľu zaprávate rukavičky do overalu. Nemeškať s deťmi nie je ľahké, ale stále si uvedomujem, že stres pred odchodom do kostola nie je dobrý. Nechcem, aby sa deťom spájala nedeľa s rannou nervozitou a tak postupne hľadám spôsoby, ako sa vychystať s dobrým pocitom, že ideme všetci spolu za naším Bohom. (Možno na to raz prídem.)
A prídu situácie, keď človek rozhodnutie zobrať deti do kostola jednoducho ľutuje.
Keď sa už človek rozhodne zobrať deti do kostola, je to vždy risk. A prídu situácie, keď to jednoducho ľutuje a má pocit, že z toho nikto nič nemá, iba sú všetci na nervy. Áno, ten pocit poznám! Keď mala naša Dorotka takmer dva roky, obliekla som jej šaty, také pekné hnedé (pod pojmom hnedé treba rozumieť nie ružové). Niekedy na začiatku kázne precitla a a zistila, že ju šaty začali tlačiť, asi vyrástla odkedy sme odišli z domu. Snažila som sa ju presvedčiť, aby vydržala do konca omše… Neúspešne. Skončili sme v bočnej miestnosti, kde kričala: „Už ani minútu nevydržím!“, a snažila sa strhnúť zo seba všetko oblečenie. Ako správna matka, ktorej sa páčia hnedé šaty (pod pojmom hnedé treba stále rozumieť nie ružové) som sa rozhodla, že jej ich radšej vyzlečiem, ako by ich mala zničiť. Ďakovala som Bohu, že nie je leto a pod šatami má tričko a pančuchy, lebo len v spodnej bielizni by som ju asi na krížik nemohla zobrať…
Áno, to sú tie situácie, keď musíte odísť z kostola a máte pocit, že na vás všetci pozerajú (a väčšinou na vás naozaj pozerajú), zopár tiet nesúhlasne pokýva hlavou alebo povie: „Pššššt!“ (to ich pssst je počuť rovnako intenzívne ako plač vášho dieťaťa), tieto situácie postupne nahlodávajú rozhodnutie zobrať so sebou do kostola aj deti.
A toto považujem za kľúčovú vec: Nečakám nerušenú omšu, ani intelektuálny zážitok z kázne. Prichádzam do kostola s mojimi deťmi, na ktorých mi tak veľmi záleží.
My sme sa rozhodli, že napriek všetkému chceme, aby naše deti chodili s nami do kostola, chceme, aby vyrastali v Cirkvi. A tak ich berieme každú nedeľu na omšu a každý týždeň na chvály. Vždy, keď ideme s nimi viem, čo ma čaká… Viem, že sa chvíľami nebudem sústrediť, stále budem v strehu, možno budem musieť vybehnúť z kostola s plačúcim dieťaťom pod pazuchou, nebudem vedieť o čom bola kázeň… A toto vedomie považujem za kľúčovú vec. Nečakám nerušenú omšu, ani intelektuálny zážitok z kázne. Prichádzam do kostola s mojimi deťmi, na ktorých mi tak veľmi záleží a snažím sa, aby moje srdce bolo pripravené na krátky, ale mocný záblesk Božej lásky. A Boh koná. Konal aj keď som čakala našu druhú dcéru a mala som pocit, že som zabudnutá, že sa moje sny nikdy nenaplnia. Bola som na chválach s Dorotkou a keďže vymýšľala, skončili sme v bočnej miestnosti kostola. Boli sme tam samé. Prišlo mi to veľmi výstižné. Stála som za zavretými dverami, pred ktorými bol život. Vtedy začali hrať pieseň, v ktorej sa spieva: „Verný Boh a verný Kráľ, nevzdáš sa snov, ktoré si so mnou snívať začal.“ (Je to pieseň od Heartbeat). Bol to len krátky okamih, v ktorom som prežila, že Boh na mňa nezabudol a nevzdá sa snov, ktoré so mnou začal snívať. Ta chvíľa sa skončila, keď ma moja dcéra začala ťahať za ruku, ale stačila na to, aby zmenila moje vnútro.
A tak chodíme s našimi dcérami do kostola a čakáme na krátke záblesky, ktoré premenia naše srdcia…
S deťmi do kostola. Tragédia prítomnosti sa stáva nádejou budúcnosti.
Som z veľkého mesta (teda takého Slovenského veľkého mesta) a má to svoje výhody. Môžem si vybrať kostol, ktorý mi vyhovuje. Taký, kde môžeme sedieť s deťmi v prvých laviciach, aby videli všetko, čo sa deje (lebo aj ja mám problém obsedieť, keď nič nevidím), taký, kde omša nie je príliš dlhá, lebo ideálna omša pre deti je krátka omša! Niekedy sa robí veda ohľadom omší pre deti, ide však o veľmi jednoduchú rovnicu, čím dlhšie musia deti vydržať, tým väčšia je pravdepodobnosť, že nevydržia. (Áno zas priama úmera. Rodičovstvo je plné úmer…)
Čím dlhšie musia deti vydržať, tým väčšia je pravdepodobnosť, že nevydržia.
Ale aj napriek tomu sú omše, na ktoré nezabudnem (aj keď na niektoré by som veľmi chcela
zabudnúť). Posledné tri popolcové stredy sú pre mňa takými ľahko zapamätateľnými…
Popolcová streda 2017: Išla na omšu s Dorotkou. Cestou do kostola som jej dala do ruky žemľu a ona ju celú zjedla. Pred tým, ako sme vošli dovnútra, som z nej ešte oprášila posledné omrvinky. Omša sa začala a po úvodnej piesni moja najedená dcéra začala hovoriť žalostne, ale dosť nahlas: „Niečo papať! Prosím! Som hladná!“ V nepravidelných intervaloch hovorila tieto vety až do záverečného požehnania. Vyzerala som ako nábožensky sfanatizovaná matka, ktorá nedá vlastnému dvojročnému dieťaťu jesť, lebo je pôst. Nemôžem povedať, že by sa na mňa ľudia pozerali s pochopením, ale na moje dieťa hľadeli so súcitom.
Popolcová streda 2018: Dorotke sa veľmi nechcelo, keď som jej hovorila, že kňaz bude značiť ľudí popolom, vôbec sa jej to nepozdávalo. Nechcela ísť. Povedala som jej, že nemusí ísť, ale my ostatní pôjdeme. Po omši mi hovorila, že ona nikdy nebude chcieť byť označená popolom. Asi o mesiac za mnou prišla a pýtala sa ma, kedy bude ďalšia popolcová streda, lebo ona by už chcela ísť.
Viem, možno si poviete, že štvorročné dieťa nevie, čo hovorí. Možno. A možno to vie lepšie ako my…
Popolcová streda 2019: Dorotka sa tešila, že ideme na omšu a konečne môže byť aj ona označená popolom. Intenzívne sme prežívali začiatok pôstu, až kým omša neskončila a naša jeden a pol ročná Elenka si sadla na schodíky pod bohostánok a s popolom na čele začala spievať: „Aleluja, aleluja, aleluja…“ (Intenzita nášho pôstneho prežívania bola rôzna). Večer za mnou prišla Dorotka a povedala mi: „Mamka, mne keby povedali, že nemôžem ľúbiť Ježiša, tak ja by som to nemohla. Ja by som radšej zomrela, ako by som ho neľúbila.“ Mala som slzy v očiach. Rozmýšľala som skadiaľ to má a potom som si spomenula na to, ako sme asi mesiac pred popolcovou stredou čítali knihu o svätej Angele a písalo sa tam aj o svätej Uršule, ktorá radšej zomrela, ako by sa mala zriecť Ježiša. Viem, možno si poviete, že štvorročné dieťa nevie, čo hovorí. Možno. A možno to vie lepšie ako my…
Boh vzal jeho slová vážne a bol mu oporou v ťažkých chvíľach, vďaka Kristovi sa zmieril s otcovou samovraždou.
Detské modlitby sú pre mňa často povzbudením. Pamätám si, ako sa večer potom, čo sme s ňou boli na Godzone, modlila: „Ježiš, ak ma chceš premeniť, tak to prosím urob.“ A ja som si v tej chvíli uvedomila, že aj ja by som mala prosiť Ježiša, aby ma premenil.
Čítala som knihu 10000 dôvodov a veľmi ma zaujala časť, kde Matt Redman píše o tom, ako sa rozhodol žiť s Ježišom. Čo v podstate nie je nič nezvyčajné, väčšina kresťanov zažila obrátenie. Ale on mal vtedy len osem rokov! Bol malý chlapec, taký akých môžete bežne vidieť špárať sa v nose pri miništrovaní. V ôsmych rokoch odovzdal svoj život Ježišovi, tak vedome, ako to dokáže dieťa v jeho veku. Ale Boh vzal jeho slová vážne a Matt Redman veľmi pekne opisuje, ako mu bol oporou v ťažkých chvíľach, ako sa vďaka Kristovi zmieril s otcovou samovraždou, ako prežil zneužívanie… Jeho život nebol jednoduchý. A ja som s úžasom čítala jeho knihu, z ktorej je cítiť intímnu blízkosť, ktorú prežíva s Bohom. Je zaujímavé vidieť, aký smer nabral jeho život. A možno by bolo všetko ináč, keby v ôsmich rokoch nešiel na chvály a neodovzdal svoj život Bohu.
Neviem, čo moje deti v živote čaká, ale bola by som veľmi šťastná, keby sa ich vedomý život s Ježišom začal v útlom veku, lebo viem, že úlohou nie je len vychovať z nich dobrých ľudí, ale aj svätých, tých, ktorí budú blízko pri Bohu. A keď sa občas pozerám na svet, sama seba sa pýtam, či nie je našou úlohou vychovať nových mučeníkov…
A keď sa občas pozerám na svet sama seba sa pýtam, či nie je našou úlohou vychovať nových mučeníkov…
Upozornenie: Tento blog je veľmi subjektívny. Ak sa po jeho prečítaní rozhodnete zobrať deti do kostola, autorka nezodpovedá za možné psychické ani fyzické následky.
Veronika Zamkovská, autor fotografie: Marek Molnár
