Nie som síce dieťa, ale už dávno som si neužila čítanie knihy tak ako pri Pollyanne. Keď mi kolega poslal text tejto už viac ako storočie obľúbenej detskej klasiky, otvorila som súbor, uprela pohľad na prvé riadky a… znovu som sa spamätala až po dvadsiatich stranách. Knihu som dočítala rýchlosťou horského potoka a zlikvidovala pri tom balíček vreckoviek. A aj keď som pri nej vyronila mnoho sĺz, kniha ma ponorila do radostného, láskavého svetla.
Nádherne napísaná kniha
Pollyanna je nádherne napísaná kniha. Väčšina čitateľov si to neuvedomí, lebo sú hneď po prvých vetách vtiahnutí do deja a ich pozornosť ovládnu postavy a ich rozhovory a na spisovateľa si ani len nespomenú. To je to najlepšie, čo sa môže autorovi podariť – dovoliť čitateľovi zabudnúť, že vôbec existuje. Vaše srdce od prvého momentu patrí príbehu. Nesedíte s Eleanor H. Porter v izbe za stolom, keď píše knihu, ale veziete sa s Pollyannou, Nancy a starým Tomom na koči cez polia.
Ja som si však vďaka svojej profesionálnej deformácii autorku všimla a jej štýl písania mi priniesol veľa pôžitku. Okúzlil ma svieži jazyk a dojala jemná vtipnosť, skrývajúca sa za netriviálnymi formuláciami a dôrazmi. Obdivujem jej schopnosť pár slovami urobiť veľa vecí naraz – navodiť atmosféru, posunúť dej, prezradiť všeličo o povahe postáv a pritom čitateľa rozosmiať, dojať k slzám, či oboje naraz. A uvedomovala som si, že napriek tomu, že Pollyanna je malá a jednoduchá, práve som sa stretla s prácou veľkej autorky, ktorej kvalitu potvrdzuje fakt, že vydávame jej knihu znova aj po 111 rokoch.
„Mám iné starosti než premýšľať o počasí. Nevšímam si, či svieti slnko alebo nie.“
„To som si aj myslela, pane,“ odvetila mu rozžiarene, „preto som vám to povedala.“
„Teda ty si ale zvedavá!“ utrúsil netrpezlivo.
„Musím byť,“ odvetila Pollyanna pokojne,
„ináč by som sa o tebe nič nedozvedela. Keby si hovoril viac, ja by som hovorila menej.“
Hra na radosť ako dar lásky
Pollyanna sa počas celého príbehu hrá hru na radosť (hľadá v každej situácii niečo, z čoho sa dá radovať) a učí ju aj ostatných. A aj keď na prvý pohľad vyzerá hra na radosť ako milá a naivná detská hra, nie je to tak. Je to Pollyannine dedičstvo, ktoré dostala od svojho milujúceho otca. Táto hra nie je v prvom rade výkon jej silného charakteru, hra na radosť je darom. Pollyanna si ju nedala sama. Dokázala sa ju naučiť a hrdinsky hrať len vďaka láske, ktorou bola od detstva obklopená, a ktorej dôverovala. Bola darom lásky jej otca, ale ešte predtým darom lásky Otca jej otcovi. A ona ju ako dar rozdávala ďalej.
Bez Dobra, ktoré stojí za týmto svetom, bez skutočného daru, ktorým je každý život, by táto hra nedávala zmysel. A preto je hra na radosť evanjeliová. Prijímame ju ako dar. Neučí nás predstierať, že dobro je na miestach, kde v skutočnosti nie je, ale učí nás nachádzať ho tam, kde ho na prvý pohľad nevidno. Lebo veríme, že Dobro je prítomné všade – na každom svetlom aj temnom miestečku tohto sveta.
Nancy zatiaľ v kuchyni doháňala zameškanú prácu. Ostrými pohybmi vytierala handričkou džbán na mlieko a pri tom si trhane šomrala: „Ak mám byť pre ňu skalou útočišťa… tým, že budem hrať hlúpu hru… že mám radosť z bariel, hoci som chcela bábiku… tak ju budem hrať a basta!“
Pollyanna – prúdik radosti aj v 21. storočí
Je to vymyslená postava, ale je známejšia než mnohé celebrity. Pollyannu milujeme a boli by sme radi, ak by si ju obľúbili aj deti nasledujúcich generácií. V niektorých ohľadoch to potrebujú ešte viac ako my. Naučiť sa nájsť radosť v každej situácii, nehľadať útechu v sťažovaní sa a kritike iných, nevyžadovať špeciálne zaobchádzanie a nepoddávať sa skľúčenosti. Pollyanna je závanom čerstvého vzduchu v našom modernom svete. Dúfame, že jej novým vydaním opäť spustíme jej prúdik radosti aj po úbočiach 21. storočia.
