Na Veľkonočnú nedeľu som spolu s ďalšími členmi širšej rodiny sledovala Urbi et orbi a popritom sa tešila na slávnostný obed. Už počas trojdnia som si pozrela niekoľko úryvkov z priamych prenosov z Vatikánu. Bol to zvláštny pocit pozerať veľkonočné obrady a nevidieť na nich pápeža. Nikdy doteraz som si neuvedomila, aká zásadná je jeho prítomnosť pri oslave najväčších kresťanských sviatkov v srdci Cirkvi. Preto ma v nedeľu prekvapilo a veľmi potešilo, keď som ho zazrela na obrazovke. Pár ťažko vyslovených slov požehnania, niekoľko malých pohybov unavených rúk – to úplne stačilo. Prázdne miesto uprostred sláviaceho spoločenstva bolo zaplnené prítomnosťou pastiera.
Viac ako príhovor rozprávala jeho prítomnosť. Rozprávala a prinášala radosť. Svedčila o jeho neochvejnej ochote byť so svojím stádom a odovzdať sa do posledného dychu. Pri pohľade naňho som musela myslieť na posledný beh Jána Pavla II. a uvažovať o tom, že aj František je v poslednej fáze svojho behu za víťaznou cenou v Kristovi.
Správa pondelkového rána
No správa pondelkového rána mi aj tak vyrazila dych. Nenapadlo ma, že by jeho stretnutie s Pánom malo nastať takto rýchlo. Neuvažovala som o ňom v takejto blízkej perspektíve. Prekvapenie a smútok však veľmi rýchlo vystriedali úplne iné pocity. Najprv pokoj a neskôr aj zvláštna tichá radosť. Takmer hneď sa vo mne zrodil pocit, že stojím pred niečím svetlým a silným. Že všetko je tak, ako má byť, a že tak ako bol správne nasmerovaný jeho život, aj v jeho veľkonočnom odchode je niečo harmonické a krásne. Možno teraz poviem niečo nemiestne, ale mám dojem, akoby bol jeho odchod súčasťou osláv Veľkej noci a vôbec neprekážal veľkonočnej radosti.
Smrť svedkov svetla býva ako amplión
Smrť svedkov svetla býva ako amplión, ktorý zosilní ich svedectvo. Slová, ktoré sa počas ich života často strácali v hluku sveta, veľmi výrazne zaznejú v hlbokom tichu, ktoré nastane po ich smrti. Verím, že v najbližšie dni to budeme zažívať. Dnes (utorok) ráno som sedela v čakárni u lekára a na obrazovke bežali správy. K pápežovej smrti sa vyjadrovali známe osobnosti aj obyčajní ľudia. Striedali sa jeho fotky a záznamy z obradov, zneli zvony kostolov a ja som mala zvláštny pocit, že obrázky z cirkevného prostredia tentoraz medzi rôznorodým osadenstvom čakárne nevyvolali obvyklý odpor. Nikto nič nehovoril, ale na pápeža hľadeli veľmi pozorne. Možno sa niektorí naňho s takým záujmom pozreli po prvýkrát. Azda som si to celé predstavila len vďaka môjmu vlastnému rozpoloženiu, ale zdalo sa mi, akoby nás na chvíľočku zjednotilo spoločné dojatie.
Využime tieto dni milosti a započúvajme sa aj my pozornejšie do slov pápeža Františka. Teraz je na to ten správny čas. A pozerajme dookola a všímajme si ovocie, ktoré prinesie smrť spravodlivého.
Pápež František:
„Spomínam si na dva veršíky, ktoré ma naučila moja stará mama: „Pamätaj, že Boh sa na teba pozerá, pamätaj, že sa na teba pozerá, pamätaj, že budeš musieť zomrieť a nevieš kedy.“ Mávala ho pod sklom na svojom nočnom stolíku a vždy, keď išla do postele, si ho čítala. Nezabudol som ho ani po sedemdesiatich rokoch. O ďalšom veršíku mi povedala, že si ho prečítala na cintoríne v Taliansku: „Ty, čo ideš okolo, spomaľ svoj krok a zamysli sa nad svojimi krokmi, nad svojim posledným krokom.“ Vštepovala mi, že všetko sa končí, že všetko treba nechať na poriadku. Smrť musí byť sprievodkyňou na ceste kresťanského života. Ja napríklad každý deň myslím na to, že zomriem. Neznepokojuje ma to, pretože Pán a život ma na to pripravili. Videl som zomrieť svojich predkov a teraz som na rade ja. Kedy? Neviem.“ O nebi a zemi, str. 74
„Boh vždy dáva život. Dáva ti ho tu a dá ti ho po smrti. On je Boh života, nie smrti.“ O nebi a zemi str. 71
