Krížová cesta je jednou z najpopulárnejších pobožností a jej vznik siaha hlboko do histórie. Možno sa ju už ako prvá modlila Mária Ježišova mama. Tradícia totiž hovorí, že po zmŕtvychvstaní často navštevovala miesta Pánovho utrpenia. Potom ako cisár Konštantín v štvrtom storočí legalizoval kresťanstvo, Ježišova cesta od paláca Poncia Piláta až ku hrobu, kde bol pochovaný, bola označená dôležitými zastaveniami. Už svätý Hieroným (342-420), ktorý v poslednej časti svojho života žil v Betleheme, hovoril o davoch pútnikov z rozličných krajín, ktorí navštevovali sväté miesta a nasledovali Kristove kroky po „ceste kríža“.
Krížová cesta – náročná
Krížová cesta sa rozšírila do celého sveta a patrí medzi najznámejšie pobožnosti. No napriek tomu, že je obľúbená a máme ju naozaj v úcte, málo kto ju nazve jednoduchou modlitbou. Urobila som si malý prieskum medzi svojimi priateľmi a známymi a viacerí úprimne priznali, že sa im nemodlí ľahko.
Odpovede sa dajú zhrnúť do týchto troch skupín:
a. V niektorých vzbudzuje bázeň a smútok téma ťažkého utrpenia a smrti a niet sa čomu čudovať. Ani počas tej prvej cesty kríža, od ktorej sa všetky ďalšie odvíjajú, nevydržalo veľa Kristových priateľov až do konca.
b. Iným sa zdá dlhou a v hektickom živote zamestnaného dospelého človeka je im ťažké si na ňu vytvoriť pokojný priestor.
c. Ďalších odrádzajú nekvalitné zamyslenia, ktoré občas skĺznu k moralizovaniu, škrupulóznemu sebaobviňovaniu, či k odsudzovaniu zlého a hriešneho sveta, aj keď kvôli jeho záchrane sa tieto krvavé udalosti odohrali.
Krížová cesta – príťažlivá
Na druhej strane som nenašla medzi veriacimi v svojom okolí nikoho, koho by napriek náročnosti krížová cesta zvláštnym spôsobom nepriťahovala. Viacerí sa ju modlia v rodinách a obzvlášť obľúbená je krížová cesta v prírode. Iní sa ju radšej modlia osamote. Sprevádzajú Krista v ťažkých momentoch a veľmi osobným spôsobom prežívajú jeho blízkosť.
Kolegyňa Lucia, mama štyroch detí (generácia Y) : „Kristove utrpenie mi je blízke. Je pre mňa podstatné vedieť, že Kristus vie čo je utrpenie a nenecháva ma v ňom samú. Je pri mne, keď padám a pomáha mi vstať. A nech to vyzerá akokoľvek hrozne, všetko prejde a príde nový život.„
Ekonóm a otec Martin (generácia Y): „Priťahuje ma jej obsah. Spája sa mi s piesňou o Božom služobníkovi z Izaiáša, ktorú mám veľmi rád. Oslovuje ma Ježišove rozhodnutie – vedel do čoho ide a urobil to kvôli nám. Z toho všetkého pramení radosť zo spásy.„
Rehoľná sestra Zdenka (generácia X): „Pri krížovej ceste cítim Božiu blízkosť plnú láskavosti a prijatia uprostred toho, čo ma v živote sťahuje „pod hladinu“. Cítim, že Boh mi vychádza v ústrety, keď ja sama nevládzem.„
Na krížovej ceste s vysokoškoláčkou Monikou
Zaujímalo ma, ako vnímajú krížovú cestu dnešní mladí ľudia a tak som sa o nej porozprávala s vysokoškoláčkou Monikou (generácia Z):
S rodinou v prírode
S rodičmi a troma súrodencami sa niekoľko krát za pôst vyberieme za mesto. Je tam krížová cesta v prírode, každých pár minút chôdze stĺpik so zastavením. Auto necháme dole a kráčame od jedného zastavenia k druhému aj s naším psom, ktorý si to veľmi užíva :). Používame knihu Rodina, domáca Cirkev, v ktorej sú rôzne námety ako prežívať obdobia cirkevného roku v rodinách a je v nej aj krížová cesta. Striedavo čítame zamyslenie a mama sa nás občas snaží primäť, aby sme spievali jej obľúbenú pieseň Bol si tam, keď bol umučený Pán :). Na vrchu dorazíme k veľkému krížu s lavičkami a prístreškom. Tam sa na záver najeme. Ocko nám ponalieva svoj špeciálny horský čaj. (Dlho sme sa snažili prísť na to, aké mimoriadne ingrediencie do neho dáva a nakoniec sme zistili, že je to len čierny čaj s vanilkovým cukrom.)
Počas krížovej cesty
Monika: Od malička je mojím najobľúbenejším zastavením stretnutie Ježiša s Veronikou, ktorá mu podáva ručník. Páči sa mi jej malý čin – neurobila nič obrovské, ale pomohla aspoň trošku, tak ako sa dalo. Pozýva aj mňa – začať aspoň niečím jednoduchým, malým skutkom. A takisto ma oslovuje, že Pán Ježiš potom ako mnohokrát padol, vždy znovu vstal, neostal rezignovane ležať. Teraz mi to opäť zarezonovalo s ohľadom na to, že včera som mala ťažší deň. Nehodiť flintu do žita, vstať a pokračovať, ísť ďalej.
Nie je to pre mňa úplné jednoduchá modlitba, pretože pri nej sprevádzam trpiaceho človeka a to ešte k tomu veľmi trpiaceho. A tiež mi dochádza: „Fúha, aj ja som mohla byť medzi tými, kto nechceli prijať pravdu a odsúdili Ježiša.“ Postupne ako idú jednotlivé zastavenia sa viac a viac ponáram do vnútra. Prestávam sa zaoberať vecami, ktoré riešim počas dňa, dostávam sa hlbšie a nachádzam pokoj.
Slová Jána Pavla II. v Koloseu
A zakončíme slovami nášho milovaného Jána Pavla II, ktoré vyslovil na Veľký piatok jubilejného roku 2000 v rímskom Koloseu:
„Sme tu, pretože sme presvedčení, že krížová cesta Božieho syna nebola len cestou na miesto popravy. Veríme, že každý krok odsúdeného Krista, každý čin a každé slovo a zároveň všetko, čo prežívali a vykonali účastníci tejto tragickej drámy, k nám naďalej prehovára. Aj v svojom utrpení a smrti, Kristus zjavuje pravdu o Bohu a človeku.“
Musím sa priznať, že krížová cesta je pre mňa náročná a to najmä preto, že je nefiltrovanou čelnou zrážkou s realitou utrpenia. Mám však vo veľkej úcte pravdu a viem, že zavrieť oči, nie je cesta k nej. A tak sa to opäť chystám skúsiť aj tento rok – štrnásť krát sa skloniť a štrnásť krát zodvihnúť hlavu a neodvrátiť zrak.
