Na konferencii o Svätom písme na Teologickej fakulte v Košiciach v jeseni tohto roku jeden kňaz – profesor na dôchodku, milovník kníh a sám autor viacerých publikácii z oblasti biblickej teológie, povedal: „Kňaz, ktorý nepíše, je veľmi slabý kňaz.“
Podľa tejto charakteristiky je potom rímskokatolícky farár zo Zlatej Idky pod Kojšovskou hoľou nadpriemerným božím služobníkom. Po sérii Kráľovná z Tammiru (Vydavateľstvo Don Bosco, 2009-2012) prichádza s novým fantazijným príbehom Pustovník: muž s leopardom. Kombinácia kňaz a autor fantasy literatúry v jednej osobe je vskutku pozoruhodná, hoci z pera Vladimíra Štefaniča pochádza aj nejeden text piesne (mnohé v repertoári skupiny Kerygma, no jedna sa zatúlala napríklad aj do tretieho albumu Petra Cmoríka), stovky básní, zopár scenárov k muzikálom či poetickým pásmam. Je to kňaz, ktorý píše. Ktorému to píše.
Netradičné fantasy
Jeho novú knihu bude len sotva možné zaradiť na poličku vedľa hitov svojho žánru, typu Zaklínač či k Hra o tróny. Na to je v dobrodružstvách samotárskeho ochrancu, sprevádzaného neuchopiteľnou štvornohou šelmou, príliš málo násilia či posteľných scén, hoci nejaké náznaky sa tam predsa len nájdu. Adresátom štyristo stranového diela sú dospelí, ale vôbec nemožno odhovárať aj mladších čitateľov – príbeh je mládeži prístupný. Autor sa nesnaží ohúriť jednoduchým pôsobením na naše najnižšie pudy, ale trpezlivo nás vťahuje do situácií a dialógov, ktoré môžu skôr vyprovokovať reflexiu o našich vlastných bojoch s vlastnými démonmi, i o túžbach, ktoré nás vedú vpred. Namiesto povrchnej autorskej agresie používa nenápadnejšie metódy – pozornému oku, i srdcu, neuniknú blahodarné pasáže. Príklad prvý o Pustovníkovi:
„Žobráci mu ďakovali a chystali sa bozkávať mu ruky, ale on im to nedovolil. Poznal sám na sebe, aké to je, ak to jediné, čo človeku ostane, je milosrdenstvo cudzích ľudí.“
Príklad druhý z úst Pustovníka:
„Kto nemá strach, nie je už človekom. Nemusíš sa zaň hanbiť, ani skrývať ho. Človek, ktorý ukazuje svoj strach a slzy rovnako hrdo ako svoj smiech a veselé oči, si zaslúži obdiv.“
Kvôli takýmto lahôdkam si na knihe môžu zgustnúť nielen fanúšikovia fantasy. Dej sa však zďaleka netočí len okolo hlavnej postavy, tá akoby bola iba akýmsi spojovníkom medzi mnohými osudmi ľudí hľadajúcich svoje miesto vo svete. Nechýbajú ani zázračné zvieratá, leopard je jedným z nich, ale má vôbec niekto na to, aby uzrel okrídleného jednorožca? Detektívne ladení čitatelia skúmajúci symboliku a alegóriu si prídu na svoje a kto si nebude môcť dať rady, nech najprv siahne po osvedčených pomôckach v podobe klasických diel Kroniky Narnie alebo Chatrč. A určite nech nevynechá Bibliu. Číta ju vôbec niekto? Možnože cesta ku Knihe kníh vedie cez „čitateľnejšie“ knihy, akou je určite Pustovník.
Zo spisovateľa – amatéra profesionálom
Tvorbu Vlada Štefaniča, aj vďaka osobnému priateľstvu, sledujem už zo dvadsať rokov. Na jeho najnovšom texte pozorujem ohromný posun v jeho autorskom vývoji. Zo spisovateľa amatéra sa stal nadobro profesionálom, hoci pre mňa zostáva jeho najväčšou silou predsa len poézia s prívlastkom spirituálna. Sám sa z času na čas pokúšam o veršík-dva. A potom naďabím na jeho Mučeníci smädu so strofou „Viera je mučenie smädom. // A mučenie volaním: / len nech sa bezbranní / neotrávia krvavým jedom / z mŕtvych tiel anjelov, / čo ostal Michalovi na zbrani / a tečie na vyprahnutú zem…“ a nanovo sa zahanbím, že písaním nemám fušovať do remesla tým, ktorí to majú v krvi. Lebo básne, i príbehy, i evanjelium, sa píšu samy cez nich, cez ich kríž.
Peter Fogaš, kňaz Košickej arcidiecézy
