Často sa stretávam s otázkou: „Ty máš naozaj čas čítať?“ Každý, kto vie, že mám dve malé deti je prekvapený. Najviac sa čudujú tí, ktorí moje deti poznajú a vedia, ako málo spánku potrebujú a ako veľa pozornosti vyžadujú. Napriek tomu si čas na čítanie nájdem. Lebo ho potrebujem! Je to možno nečakané, ale aj matky potrebujú čítať!
Prečo?
Pretože aj matky potrebujú dobrodružstvo! Áno, chcem nevedieť, čo bude ďalej. Chcem s napätím sledovať, či sa hlavnému hrdinovi v knihe podarí chytiť vraha skôr ako bude neskoro. Nie, že by som mala v živote málo nervov. Pravidelne tŕpnem, či sa môjmu dieťaťu podarí prísť na záchod včas alebo sa snažím pohľadom udržať vodu v pohári, keď sa ho náš potomok snaží preniesť z bodu A do bodu B. Ale nie je napätie ako napätie.
Pretože aj matky potrebujú romantiku! Túžim po veľkých gestách, ktoré sú dôkazom lásky, po kvetnatých vyznaniach, za ktoré by sa nemusel hanbiť ani Shakespeare, po zaľúbených listoch. Chcem romantickú večeru pod hviezdami. Nie že by som nemala dosť romantiky! V mojom živote je veľa lásky, takej tej skutočnej, čo vysáva, umýva riad, hodiny bojuje so zapchatým odtokom a každý večer mi povie: „Ľúbim Ťa!“. Ale trocha romantiky navyše by sa zišlo… lebo keď sa spýtam: „Prečo?“ odpoveď znie: „Dobrú noc!“
Pretože aj matky potrebujú súvislý text! Keď sa mi narodilo prvé dieťa rozhodla som sa, že nepripustím degeneráciu svojho verbálneho prejavu. A je to ťažké! Áno, aj ja musím vedome bojovať s mamičkovským plurálom. (To mi pripomína situáciu, keď som sa na ihrisku pýtala malého dievčatka ako sa volá a jej s otcovstvom stotožnený ocko odpovedal: „My sa voláme Peťka.“ Tomuto sa hovorí vyšší level rodičovského plurálu.) Ale vždy viem, že svetlo nie je žiža, rana nie je bobo… Je to možno neuveriteľné ale potrebujem slová, vety, súvetia. Potrebujem súvislý text na úrovni.
Pretože aj matky potrebujú príbehy. Lebo v živote je veľmi veľa normálnych dní, takých, keď vstanem na živý budík, ktorý sa nedá zaklapnúť, ani odložiť o 10 minút. Naraňajkujeme sa, kreslíme, vysvetľujem prečo je vhodné kresliť iba na papier. Mojej dcére sa to nepáči. Plače. Hodí ceruzku na zem a aby jej tam nebolo smutno hodí sa za ňou. Pri tom všetkom mi oznamuje: „Plačem!“ To len pre istotu, ak by som si náhodou nevšimla. Ideme von, deti sa nechcú obliecť, lebo oblečenie ich tlačí. Ideme domov, deti chcú byť vonku, to isté oblečenie ich už netlačí. Varím obed, obedujeme, a potom príde poobedný spánok. Uspávanie trvá rovnako dlho ako spánok samotný, občas aj viac. A potom zaspí a zobudí sa, hráme sa, ideme von, plače, plačem, plačeme… Ešte stále treba vysvetľovať, prečo potrebujem príbehy?
Viem, že materstvo je časovo náročné. Päť minút nerušenej aktivity je rovnako vzácnych ako zatmenie mesiaca a asi každá matka si ten čas šetrí na toaletu alebo do kúpeľne. Meníme plienky, fúkame nosy, varíme kašičky a niekde v hĺbke nášho srdca si občas potrebujeme odskočiť od reality. Len na chvíľku sa ponoriť do príbehu plného dobrodružstva, napätia alebo romantiky. Preto matky potrebujú čítať knihy!
