Chcem písať o živote, ktorý je krehký. Nikdy som nezažila nič krehkejšie, ako keď som držala svoje dieťa tesne po narodení. Bol to splnený sen, nový začiatok. A pritom nič nebolo tak, ako som čakala.
Vždy som chcela mať viac detí a vôbec som nerozumela ľuďom, ktorí sa rozhodli deti nemať, alebo mať dobrovoľne len jedno dieťa. Bola som z tých, ktorým patrí svet, ktorí presne vedia, ako ich život bude vyzerať. Vedela som, že budem mať viac detí, budú dobre vychované a ja si každý rok preberiem cenu v kategórii Matka roka.
Táto skúsenosť mi pomohla hľadieť na iných so súcitom.
A potom prišla moja dcéra a ružové okuliare spadli z mojich očí až niekde na dno Mariánskej priekopy. Vtedy som pochopila, že tehotenstvo, pôrod a prvé mesiace s tým malým, na fotkách mierumilovne vyzerajúcim človekom môžu zlomiť aj silných jedincov. Porozumela som strachu mať ďalšie dieťa a prežiť to všetko od začiatku. Nevoľnosti, kontrakcie, pôrod, popôrodné zranenia, koliky, reflux, plač, prebdené noci. Prešlo odvtedy päť rokov, ale pri spomienke na tie chvíle mi stále behá mráz po chrbte. A viem, že nikdy nebolo v mojich silách ustáť tento čas. V únave a zúfalstve som sa opierala o Boha a on mi dal silu. Nikdy som sa nemodlila toľko ako počas prebdených nocí s mojou Dorotkou. Myslím, že môžem povedať, že prvý rok s mojou dcérou bolo reálne nad moje sily, ale Boh ma niesol cez všetky skúšky. A spätne si uvedomujem ako ma v tom čase formoval. Narodenie mojej dcéry ma mohlo zlomiť, keby som sa ho snažila prežiť bez Božej pomoci. Táto skúsenosť mi však pomohla hľadieť so súcitom na tých, ktorí sa pokúšajú zvládnuť vlastnými silami to, čo ich presahuje.
Nehovorím, že tehotenstvo je príjemné, lebo zvracať od rána do večera, pribrať dvadsať kíl a nechať si okoloidúcimi hladkať brucho za príjemné nepovažujem.
Nehovorím, že pôrod nebolí, lebo väčšiu bolesť ako pôrod a následné zašívanie som v živote nezažila.
Nehovorím, že starostlivosť o dieťa je ľahká, lebo nie je. Bodka. K tomu niet čo dodať.
Napriek tomu cítim potrebu chrániť život nenarodených detí.
Kedysi som nerozumela dôvodom nemať dieťa, dnes chápem, že rozhodnúť sa nechať si zmeniť život nie je jednoduché. Rozhodnutie nemať dieťa je pre mňa pochopiteľné, nepatrím k tým, ktorí si myslia, že všetci musia mať veľa detí. Napriek tomu cítim potrebu chrániť život nenarodených detí. Bola som tehotná, cítila som vo svojom bruchu svoje dieťa, dovolila som, aby láska k tomu malému zázraku premenila moje srdce a nikto nikdy ma nepresvedčí o tom, že ten malý človek prezývaný embryo, nie je človekom, lebo ja som svoje dcéry milovala už skôr, ako sa pre tento svet stali oficiálne ľuďmi.
Nechcem nikoho nútiť mať deti. Pri potrate však nejde o odpoveď na otázku, či človek chce alebo nechce mať dieťa, ale o odpoveď na otázku, čo urobí s dieťaťom, ktoré už má. Prerušenie tehotenstva – interrupcia je možno niekedy na prvý pohľad ľahšou cestou. Ale v skutočnosti po tomto rozhodnutí často nasleduje postabortívny syndróm, lebo žena vo svojom srdci cíti, že to embryo bolo predsalen človekom. Malým a bezbranným.
Nechať dieťa žiť sa môže zdať ako ťažšia cesta, ale myslím, že na Slovensku máme organizácie (poradňa Alexis, Fórum života), ktoré sú schopné reálne pomôcť matkám v núdzi. Tiež máme hniezda záchrany, možnosť utajeného pôrodu.
Na internete sa dá nájsť veľa svedectiev bývalých potratárov, ale nenašla som žiadne svedectvo bývalého aktívneho pro-lifera.
Keď rozmýšľam nad niektorými témami, ktoré polarizujú spoločnosť, snažím sa vnímať tých, ktorí vo svojom živote „zmenili stranu“. Lebo verejne priznať chybu a začať bojovať proti tomu, čo človek kedysi verejne obhajoval, si vyžaduje veľkú pokoru. A sama som bola prekvapená koľko z tých, ktorí vykonávali potraty prišlo k presvedčeniu, že potrat je vraždou dieťaťa. Medzi najznámejších patria napríklad bývalá riaditeľka potratovej kliniky Abby Johnsonová autorka knihy Neplánované alebo jeden z najväčších obhajcov potratov v USA Bernard Nathanson, ktorý neskôr natočil film Nemý výkrik. Na internete sa dá nájsť veľa svedectiev bývalých potratárov. Neviem, možno som nehľadala dostatočne, ale nenašla som žiadneho bývalého aktívneho pro-lifera, ktorý by začal obhajovať potraty. Možno aj to svedčí o tom, kde je pravda.
Preto chcem písať o živote, lebo je krehký a treba ho chrániť.
