Gestá su pre mňa veľmi dôležité
Po pár týždňoch som sa opäť dostal do kostola na omšu. Tento rok je to už tak. Pár týždňov omše v kostole, pár týždňov pred telkou. No aj jedno aj druhé s čudným pocitom. Buď úplne bez spoločenstva, alebo v obmedzenom režime – rúška na ústach, bez podania rúk…ale späť k tej dnešnej omši. Na začiatku bol ako vždy úkon kajúcnosti: …moja vina, moja vina…kde ako vždy sa hýbe ruka smerom k hrudi. Á, gesto, uvedomil som si. Okrem vstávania, sadania a kľakania ich je v omši tak poskromne. Zostali nám ako pozostatky starých čias, ale iba v okresanej forme. Dôstojnej, úctivej, nerušivej. Tak to vnímam ja a verím tomu, že to každý vnímame inak a väčšina to nevníma tak dramaticky ako ja. Ale pre mňa sú pohyb a gestá v tomto období môjho života veľmi dôležité.
Hudba a pohyb v modlitbe
Prechádzam zvláštnym obdobím, ktoré neviem pomenovať a ťažko sa mi opisuje. Žijem v manželstve čosi vyše desať rokov. Deti nám rastú. Všetko je také všedné, rovnaké a opakujúce sa. A osobne cítim, že som v kríze. Z každej strany na mňa padá moja slabosť, s ktorou si neviem poradiť, a idem životom tak trochu zotrvačnosťou. Už dlho je v kríze aj moja modlitba. Akosi neviem, čo mám Bohu hovoriť (veď vie všetko). A tiež sa mi ťažko počúva (úryvky z Písma viem spamäti – nič ma na nich neprekvapuje). Len asi dve veci ma vedia dostať k Bohu blízko. Hudba a pohyb v modlitbe.
Pohybom viem často vyjadriť to, čo neviem povedať ústami. V podstate je to normálne. Kadejaké štúdie dokazujú, že neverbálna komunikácia je dôležitejšia, či povie viac, ako slová. Ale väčšinou to nevnímame na sebe, ale na druhých. No pri pohybe v modlitbe si to uvedomujem práve na sebe. Viem, že sa nemusím pretvarovať (ani sa to nedá), nemusím vymýšľať slová, aby som vyjadril ako sa cítim, či čo chcem povedať. Skrátka len som, aký som. Hýbem sa tak, ako to cítim a niekedy, keď nič necítim, sa hýbem len tak. A bývam prekvapený, kam to často dospeje. Do hĺbky, na ktorú som nebol zvyknutý, a o ktorú som sa nezaslúžil.
Bližšie k Bohu
Prečo je to tak? Nie som teológ, ani vedec, ale myslím si, že preto, lebo Bohu máme patriť celí. A keď celí, tak aj s telom. A keď sa na to v minulosti zabúdalo, alebo dokonca telo bolo považované len za niečo hriešne, čo treba umŕtvovať, tak teraz, ak zapojíme aj svoje telo do služby Bohu, či do modlitby, o to viac to vynikne. O to viac nás to prekvapí. O to viac ma to môže priviesť k Bohu bližšie.
Rád by som vám o pohybe v modlitbe povedal viac: Čo to vlastne je, ako to robím(e), ako sme k tomu prišli…a rád vám o tom napíšem, či poviem osobne. Ale tento príspevok by tým neúmerne narástol, a preto sa k tomu vrátim nabudúce. Zatiaľ len skúste, keď sa budete modliť, pridať k svojim slovám, či k tichu nejaké gesto. Vyskúšajte to.
Michal
