Musím sa priznať, že na mňa posledné roky robia silný dojem novembrové sviatky na Slovensku. Za pár desaťročí môjho života som už trošku pocestovala po svete, niekoľko rokov prežila v inej kultúre, všeličo si vypočula a uvidela. Asi aj preto som začala vnímať veci, ktoré som si predtým nevšimla a začala si ceniť veci, ktoré predtým pre mňa veľa neznamenali.
Neviem, kedy presne sa to odohralo, ale niekedy pred pár rokmi som v dušičkovom čase stála pri rodinnom hrobe a pozerala na pokojný a vytrvalý prúd ľudí prichádzajúcich a odchádzajúcich z cintorína. Na všetkých hroboch v okolí som uvidela čerstvý dotyk ľudskej ruky, často mnohých rúk. Pozametané lístie, vence, kytice, črepníky s vresmi a chryzantémami a sviece. Sviece v svietnikoch i len tak položené na kamennej platni náhrobku. Niektoré už celkom vyhorené, iné sfúknuté vetrom a množstvo horiacich. Celý cintorín zohrievaný množstvom malých svetielok dobrovoľného, nikým nenanúteného ľudského záujmu.
Veľké sviatky
Vtedy som si uvedomila, že sa pozerám na niečo veľmi pôsobivé. Novembrové sviatky som vnímala ako tiché, nenápadné a veľmi osobné. A naozaj takými aj sú. Ale v tom momente ma preniklo poznanie, že sú zároveň obrovskou celospoločenskou udalosťou. Naozaj monumentálnou. Aj keď sa o nich až tak veľa nerozpráva, neorganizujú sa okolo nich žiadne hlučné podujatia, takmer každý bez rozdielu sa zapája do ich slávenia.
Po tomto “osvietení” som sa rozhodla trošku pohľadať na internete, či je môj pocit podložený realitou a zistila som, že:
“Návšteva cintorínov na sviatok Všetkých svätých na Slovensku môže byť považovaná za jeden z najstabilnejších úkonov zapájajúcich celú spoločnosť.”
Nemyslím si, že na Slovensku existuje iný sviatok, na ktorom sa ako spoločnosť takto zhodneme. Aj na jeho význame, aj na spoločnej emócii. Všetci chodíme na cintoríny z lásky k našim drahým, ktorí od nás odišli. Veriaci aj neveriaci svojimi činmi – cestovaním, námahou, výdavkami a nefalšovaným prežívaním – dokazujeme svoju vieru v to, že takýto akt je dôležitý, že má zmysel. Robíme to pre našich zomrelých, s pocitom, že je to tak správne, že si náš prejav úcty zaslúžia. Dovolím si zájsť až tak ďaleko, že poviem, že naša novembrová aktivita nesie v sebe implicitne vieru v posmrtný život. Nie každý bude so mnou súhlasiť, ale ja si myslím, že väčšina ľudí zapaľujúcich sviečku na hrobe blízkeho vníma, dúfa, pripúšťa možnosť, že sú ním počutí a videní.
Dôvod na radosť
A toto je naozaj dôvod na radosť. Často máme tendenciu vidieť to, čo je na našej spoločnosti zlé a ja nijak nepopieram, že je toho dosť. Sú však veci, ktoré sú bez pochýb dobré. Naše aktívne, celospoločenské slávenie novembrových sviatkov je určite jednou z nich. Je totiž faktom, že “starostlivosť o hroby je univerzálnym prejavom kultúrnej a duchovnej vyspelosti. Kultúry, ktoré si vážia pamiatku mŕtvych, zvyčajne prejavujú empatiu a súcit a vykazujú silný zmysel pre hodnoty, pamäť a ľudskú dôstojnosť.” Môžeme si na to spomenúť, keď budeme tento rok pred cintorínom márne hľadať prázdne parkovacie miesto, alebo nás znervóznia zástupy jeho návštevníkov.
Mám cintorín rada. Je to miesto pokoja a občas dokonca aj tichej, vážnej radosti. Niekoľkokrát mi poskytlo útechu vtedy, keď to iné miesta nedokázali. Je to priestor pravdy o človeku, o jeho tragickej konečnosti a zároveň priestor dotyku s nekonečnom. Dáva veci do správnej perspektívy a prináša svetlo. Možno aj v tom je čaro novembrovej návštevy cintorína. Rozhodneme sa vstúpiť na miesto smrti – je to jediné miesto, kde sa tejto realite nijak nevyhneme. A keď naň vstúpime, nájdeme miesto zaplavené svetlom.
Titulné foto – zdroj: Freepick, Ilustračné foto list: Radoslav Gazdík
