Krížová cesta sa mi v myšlienkach už asi naveky bude spájať so skorou jarou v malom kazachstanskom mestečku uprostred širokej stepi. Spomínam si na to miesto často, nechala som tam kúsok svojho ega (žiaľ, ešte mi ho nemálo zostalo). Vynára sa mi jar tak skorá, že ju ešte takmer vôbec nevidno, len sneh už schádza a extrémne mrazivá teplota stúpa a pod povrchom sivohnedej zeme sa začína zhromažďovať život. Čoskoro vybuchne, prerazí cez povrch v steblách trávy, výhonkoch kríkov, listoch stromov a v záplave kvetov. Ale to ešte nevidieť, len ho cítime a spolu s našim nevychovaným psom, susedskými kravami počas dlhej zimy zavretými v maštaliach a s celým stvorením ho očakávame. Preto nás aj pohľad na sivohnedú zem na jar teší úplne inak ako na jeseň.
A práve v takýchto chvíľach sa do kaplnky pomaly schádzajú starenky. Áno, spolu s nami misionármi, ktorí to máme v popise práce, prichádzajú na túto pobožnosť najvernejšie práve starí ľudia. Nie je to preto, že nemajú čo robiť (vďaka ľahkovážnym alebo alkoholom intoxikovaným deťom na nich často visia vnúčatá). Prichádzajú preto, že sú odvážnejší. Poznajú utrpenie, stretli ho v najrôznejších podobách (nad ich príbehmi nám často zostáva rozum stáť) a naučili sa pri stretnutí s ním neodvracať tvár. A tak sa neboja a uprene pozerajú, keď Bohočlovek berie kríž a keď pod ním vysilený padá. S úľavou si vydýchnu, keď Šimon pomáha, dojímajú sa pri geste Veroniky a plačú so ženami všetkých dôb nad Kristom aj nad svojimi deťmi (ach, čo by len dali zato, aby tu s nimi boli aj tie deti). Uprene hľadia a neodvracajú zrak a preto zachytávajú Kristov posledný pohľad a vdychujú jeho posledný výdych. A pod sivohnedým bahnom, zmesou prachu, krvi a potu na jeho mŕtvom tele nachádzajú život silnejší než hrob, než smrť, lebo presne taký potrebujú väčšmi ako čokoľvek na svete, rovnako ako my, ale oni to už vedia viac a lepšie.
Vždy, keď si na nich spomínam, cítim sa ako rozmaznané dieťa bohatého sveta poznačené touto spoko-poho dobou. A tak sa to opäť chystám skúsiť aj tento rok – štrnásť krát sa skloniť a štrnásť krát zodvihnúť hlavu a neodvrátiť zrak. Neopustiť najkrajšieho z ľudských synov v momentoch, keď nemá podoby ani krásy. Nájsť jeho pohľad a chvieť sa bázňou až kým ma nenaplní jeho život, najväčšia a najprekvapivejšia sila na svete.
Prichádza obdobie roka, keď sa začne v internetových vyhľadávačoch čoraz častejšie objavovať slovné spojenie „Krížová cesta“. A to je dobre. Potrebuje ju každá doba, ale tá naša ešte o kúsok viac.
Eva Štrbová
Aktuálnu ponuku krížových ciest nájdete tu.
